"Ale Libby mala pravdu: vždy som bola poslušná bábka v rukách rodičov, učiteľov aj kamarátov a nenávidela som sa za to. Bola som si cudzia ako jedna postava v knihe, s ktorou som sa stotožnila, chcela som sa spoznať, ale nešlo to. Chcela som prestrihnúť šnúrky a ísť svojou cestou, ale mala som strach, že keď to urobím, budem sa o ne ustavične potkýnať. "
(sarah emily mianová, encyklopédia snehu, ikar 2005)
..tiez sa desim svojich snurok.. a desim sa toho, ze cca 60% ludskej osobnosti formuje rodina a prostredie v ktorom je clovek nuteny zit.. (zvysnych cca 40% = specificke povahove crty, individualita + okruh priatelov, ktori nemaju potrebu potlacat jeho osobnost)
..takze mozno tiez raz budem svojim detom zakazovat vsetko na co pridem a nebudem respektovat ich individualitu.. a mozno mi tiez bude vadit, ze neobedujem so svojou rodinou a ze nie je upratane a nikto ma neposlucha a nikto ma nema rad a.. a bojim sa ze skoncim ako moja mama.. nelubena, nestastna, nikam nepatriaca.. mrtva osobnost ovplyvnena prostredim v ktorom vyrastala, ktora sa uz nedokaze prisposobit tomu novemu..
aj preto mam taku strasnu potrebu osamostatnit sa.. nie preto, ze by som to tu nenavidela.. to uz som prekonala. len sa desim toho, ze raz ked sa budem chciet naozaj postavit na vlastne nohy, snurky pojdu so mnou a budu mi zavadzat ked si pojdem svojou vlastnou cestou..
este stale mam pocit ze sa nepoznam. neviem kto naozaj som a preto nikam nepatrim. a aj ked niekedy mam pocit ze to radsej nechcem vediet, zvedavost je silnejsia..
..mozno by bolo jednoduchsie zit s topankami bez snurok.. ale bol by zivot bez snurok uplnym..?
