SEPTEMBROVÁ NOSTALGIA

KONEČNE :-)
ešte raz sa vyspím a je tu zas - SEPTEMBER :) najkrajšie ročné obdobie, mesiac, čokoľvek. pre mňa bude navždy synonymom pre nový začiatok.. nový školský rok, noví priatelia, nové lásky, nový peračník, nová aktovka, nový pocit v novom oblečení, s novým účesom.. ešte aj zubnú kefku treba vymeniť. všetko hodiť do práčky, umyť, vykartáčovať, zmyť zo seba letný pocit a tešiť sa na to, čo príde.. fotky z letných dovoleniek založiť poriadne hlboko do skrine, ukončiť nefunkčné vzťahy, vybaviť všetkých lekárov a začať sa tešiť na každý jeden deň. áno, to je september :) každý rok rovnaký a predsa neopakovateľný septembrový pocit :)

keď som bola malá, september ma vždy prekvapil.. čakala som ho od konca júna, a predsa - zrazu bol tu, zjavil sa z ničoho nič hneď potom, ako mi nejaký škodoradostný dospelák oznámil, že prázdniny skončili..
s nástupom na jeden i druhý gympel som tiež počítala a napriek všetkému som sa vždy až hlúpo a neuvedomelo tešila, až skončia letné prázdniny a ja sa zase budem cítiť ako nový človek v novej koži, ktorý začína na novom mieste.
výška? žiaden problém.. hlavne že už je september a ja zase začnem od nuly, v novom a nepoznanom prostredí :)
dosť, koniec, stačilo, nemám chuť študovať, idem žiť ako dospelák a konečne po svojom.. septembrové rozhodnutie, ktoré o rok vystriedal dobre známy a predsa nový pocit - zase začať študovať.

keď tak bilancujem, tak tých študijných septembrov bolo v mojom živote akurát tak dosť.. jedna výška úspešne skončená, druhej už nevenujem toľko pozornosti a ani predštátnicový stres už neprichádza skôr ako 12hodín vopred.. je čas na nový začiatok.
tento september je iný - po šiestich rokoch mojich letných úletov sa naposledy vraciam domov a pocit novoty sa mi poslednýkrát prekrýva s pocitom návratu k rodičom, do mojej starej postele a so začiatkom školského roka. a predsa.. titulovali ste ma za oficiálne dospelú. mám za úlohu zorientovať sa na trhu práce, nájsť si svoje miesto v živote, prípadne sa na nejaký čas ukľudniť a usadiť.. aspoň než príde ďalší september a otvoria sa mi všetky dvere dokorán.. viem, že to nebude jednoduché a nemám očakávať zázraky.. a i napriek tomu sa teším ako prváčik do školy :)

neviem, prečo kalendáre začínajú prvým januárom a silvester nepovažujem za žiaden významný deň. svoj kalendár si pravidelne kupujem na letnej dovolenke a vždy hľadám ten pre študentov, ktorý začína prvým septembrom a končí v lete, kedy ho aj tak nikto neotvára a nepotrebuje. a i keď normálne spávam ako drevo, posledný augustový deň vždy pozerám do plafóna a hlúpo sa usmievam, lebo viem, že zajtrajšok bude voňať inak ako ostatné dni ;) myslím že ten, kto zajtrajší deň ustanovil za štátny sviatok, bol z rovnakého cesta :) veď deň ústavy, ktorá bola prijatá dávno pred vznikom samostatného štátu je kravina na kvadrát - alebo - pekná zámienka na to ustanoviť tento výnimočný deň za sviatok, aby si ho mohli užiť deti aj dospelí :) žiadne zháňanie zošitok a prezuviek, žiadne skoré vstávanie, obchody zavreté.. tak to má byť ;) :))!

---
zajtra je v Belgicku bežný pracovný deň - rodičia idú do práce, deti sa vracajú do školských lavíc.. nie na chvíľu, ako sa chodí u nás - idú pekne na celý deň, lebo ráno ich rozhádžu do tried podľa krúžkov a hneď ako sa premiestnia tam kam patria dostanú rozvrh a začínajú s riadnou výučbou. (zoznam školských pomôcok dostali ešte cez prázdniny, takže už majú aj nakúpené aj v taške zbalené.) prvý školský deň je v Belgicku krutý.. ten slovenský štátny sviatok zase nestíham, ale i tak budem dnes čumieť do plafóna a usmievať sa, lebo zajtra mám deň voľna tak ako som chcela :) zobudím sa s úsmevom na tvári, spravím si čajík, oblečiem sa do teplých jesenných farieb, budem sa dobrovoľne tlačiť v autobuse s prváčikmi a prechádzať niekde po Waterloo, lebo v Bruseli bude noša ľudí, s letom sa rozlúčim perníkovou a fialkovou zmrzlinou aj keby pršalo, budem dýchať vôňu začiatku školského roka a keď sa podarí, tak deťom zoženiem šarkana, aby sme ho mohli vyskúšať než pôjdem domov ;) :)
---

..zajtra začína nový rok a nové obdobie v mojom živote; ďalšie prekvapenie, ktoré príde zabalené v pestrofarebnom jesennom lístí, bude príjemne šuchotať a nech bude akékoľvek, budem sa naň usmievať odhŕňajúc si babie letá z tváre.. príjemný jesenný vietor hrajúci sa s rozpustenými vlasmi, púšťanie šarkanov, chladné rána, slnečné dni, farebné ulice, zvieratká z gaštanov, zberanie jabĺk a hrušiek.. a aby som to neprepásla, tak aj skorý návrat domov.. lebo vždy keď niečo začína, niečo iné musí skončiť.. tak do skorého videnia :)

weakness

Za posledné 3 dni som si 4 krát zbalila batožinu, prešla viac ako 1000km, ochladilo sa o 19°C.. nekonečná únava, na ktorú nepomáha spánok.
Začínam neznášať 80hodinové pracovné týždne, balenie kufrov za 5minút a spánok v dopravných prostriedkoch.. Sľubujem si, že tento rok zvoľním tempo, pracovný čas skrátim na polovicu, kufre vyložím niekam mimo dohľad a dosah a prestanem počúvať volanie divočiny.. lebo toto JE divočina.

Som unavená.

nocľaháreň

Príjemný letný večer, vystupujem z vlaku vo Florencii a svižným tempom kráčam k cieľu. Neviem presne kam, len viem, že by tam mali byť dvere na kľúč, normálna posteľ, prijateľná cena, sprcha a wi-fi; veď ten počítač predsa netrepem so sebou zbytočne. O ôsmej večer sa snažím nájsť hotel v centre kúsok od železničnej stanice a som rozhodnutá nespustiť zo svojich nárokov.
S ubytovaním a bezdomovectvom mám bohaté skúsenosti, tak si hovorím, že niečo sa predsa len nájde, veď peniaze mám a prespať chcem len jednu noc, potom idem ďalej.. Florencia je nádherné mesto, v mojich očiach najkrajšie a najúžasnejšie; hotelov tu máte 10 na meter štvorcový, ale tých turistov.. no nič. A tak chodím od hotela k hotelu a stále dúfam, že niečo nájdem – nie je predsa možné, aby bolo všetko obsadené, alebo áno..?
Našla som :) hotel, v ktorom som spala takto pred rokom, kde sa nosia raňajky do postele na hodinu, ktorú si objednáte a veľká posteľ s vlastnou vaňou sú samozrejmosťou. Tak veselo bežím po schodoch a celá šťastná sa pýtam: „Dobrý večer, máte voľnú jednoposteľovú izbu?“ Odpoveď znie nie. Ostávam stáť celá zarazená a pýtam sa na inú izbu – s manželskou posteľou, dvoma posteľami.. Odpoveď stále rovnaká – všetko plné. Chlapec, vidiac moje zúfalstvo, hľadá pohotové riešenie; jedno by bolo, posledný pár, ktorý si izbu rezervoval ešte nezaplatil a neprišiel, tak ak neprídu do desiatej, môžem sa prísť spýtať, zatiaľ som na čakačke. Takéto riešenie sa mi nepozdáva, aj keď necháva aspoň nádej. Tak ešte chvíľu kecáme a prichádza ponuka – že môžem prespať v jeho izbe, že mi prinesie matrac a zaplatím len symbolickú čiastku, ale musím odísť o šiestej ráno, lebo sa strieda na smene s iným týpkom. Neodolám a pýtam si kľúč.. vstupujem do súkromného bytu, ktorý je súčasťou hotela a už sa necítim ako cudzinec. Mladý chalan nemá viac ako 18 a byt odráža jeho osobnosť – zaneprázdneného pracanta, ktorý má všade rozložené počítače, knihy a riady umýva raz za týždeň. Žiadna spálňa, matrac je rozložený v obývačke na zemi a druhý by sa zmestil vedľa neho, oddelený písacím stolíkom. Ešte chvíľu pozorujem a váham, ale ponuka sa mi nepozdáva; predsa len je vyšší a svalnatý a i keď je sympaťák, asi mám predsudky. Poďakujem teda, vezmem si ešte jeho telefónne číslo pre prípad, že by som bola v núdzi alebo že by sa posledná izba zázrakom neobsadila a pokračujem v hľadaní.. Na rozlúčku dostávam cennú radu – nakoľko sa dokážem dohovoriť taliansky, nemám to skúšať po anglicky. Pokračujem v hľadaní..
Ďalšia etapa hotelov ma unavuje – behám z poschodia na poschodie a všade sa pýtam. Prvotný problém „kompletne obsadení“ pretrváva, pridáva sa ďalší – cena stúpa. Čím bližšie k škaredej časti stanice, tým drahšie nocľahy. Posledná ponuka bola desivá – 10e poschodie bez výťahu, cena za skladaciu jednoposteľ bez kúpeľne 60€. Že som to ja, hovorím po taliansky, je neskoro večer a hádam sa o tom, že je to prehnaná cena, tak to bude za 50 pre mňa aj s wifinou. Škaredo sa mračím, lebo urputne rozmýšľam, či toto nebola posledná normálna ponuka, ale napriek tomu poďakujem a cupitajúc dolu schodmi zaželám príjemný večer.
Po tom, čo som omylom našla voľnú posteľ v hosteli, odmietam. Veď predsa v taške nemám ani pyžamo, tak ako asi budem fungovať v izbe so 6imi ďalšími ľuďmi? A keď už sme pri tom, tak mne ide hlavne o tú chvíľu samoty a nie o spoločnosť hlučných amíkov s nechutným akcentom. Asi som náročná.. Je deväť hodín večer, som unavená, smädná, hladná a náročná. Odmietam všetky možnosti ubytovania v malým tmavých uličkách, lebo chcem aspoň vnímať nočný život a pohybovať sa bez strachu a niekde zase odmietajú mňa – najmä v moslimskej štvrti, ale veď tam sa mi vôbec nepáči. Rozmýšľam nad tým, ako by mal človek vyzerať nato, aby dostal ubytovanie neskoro večer.. priehľadná tunika, biele nohavice, kožená taška. Bolo by lepšie mať bradu po zem a špinavé topánky? Neviem.. vyskúšam nabudúce.
Pomaly sa plíži beznádej a snaží sa mi usadiť v hlave. Všemožne ju potláčam a hľadám ďalej. Dostávam tip na ulicu s normálnymi cenami ako aj radu, že nemám behať po hoteloch, ale zvoniť dole pri dverách a pýtať sa, nech sa zbytočne nenaháňam. Objavujem maličký krásny hotel pri kostole a nachádzam stratený úsmev. Z recepcie na mňa pozerá mladý opálený talian so zelenými očami a s výstavným úsmevom mi oznamuje, že už majú len trojposteľovú izbu za stovku.. Úsmev neúsmev, cena za izbu bez netu a s množstvom nepotrebných postelí zápasí s prostredím, únavou a úsmevom z druhého konca recepcie, ale víťazí zdravý rozum. Odchádzam, rozhodnutá spustiť z nárokov a prípadne sa vrátiť na začiatok, lebo už aj 60€ sa mi zrazu zdá normálna suma. Je trištvrte na desať, slnko zapadlo, taška oťažieva, v bruchu škvŕka.. stanovujem si poslednú métu: prejdem poslednú ulicu a vrátim sa hocikam, kde ma ubytujú, ak tam bude aspoň net.
Zvoním na jeden z posledných zvončekov, počuť len šum a dvere sa otvárajú.. Idem na štvrté poschodie bez výťahu, pozdravím a pýtam sa už úplne automaticky „Avete una camera singola per stasera?“ - „Sí,“ hovorí ten pán za pultom a ja sa ešte pre istotu spýtam na cenu. „Koľko?“ stále nechápem a pýtam sa, lebo som si istá že zle počujem. „A máte aj net?“ „Wifi, ak vám stačí, alebo môžete ísť do počítačovej miestnosti a pripojiť sa z niektorého z našich počítačov.“ Stojím vo dverách, taška na stoličke, úsmev na perách a jediné na čo sa zmôžem je „super“ =) Ujo nechápe, začudovane na mňa pozerá a pýta sa, či chcem izbu vidieť. Tak si ju pre istotu idem pozrieť a naozaj nechápem.. izba v centre, s netom, príjemným ujom, vlastnými kľúčami, spoločnými sockami a ujo si pýta len 30. Tak mu hľadám občiansky, platím v malých bankovkách a presne a ujo sa pýta, kde mám batožinu, či mi ju má pomôcť vyniesť hore (nie ujo, všetky ženy nenosia so sebou kufor, niektorým stačí bežná taška :). Ujo ma tituluje za ozajstného cestovateľa, že „konečne niekto normálny, kto hovorí taliansky, neostáva týždeň na rovnakom mieste a nenecháva sa obmedzovať stádom spolucestujúcich.“ Už sa usmievam aj ja a s ujom kecáme na všetky témy – a to som ani nevedela, že viem po taliansky :D Keď som mu asi dvadsiaty raz poďakovala – lebo šak slušne vychované slovenské dievča ďakuje za všetko – ujo sa už smeje a snaží sa mi vysvetliť, že za samozrejmosť sa neďakuje a že ďakovať má on mne, lebo mu platím.. no nechápavý ujo :) pre istotu sa ešte spýtam, či by nebol aj nejaký uterák, ujo pohotovo zaloví v svojej skrini a podáva mi hneď dva – ževraj že keď si pýtam, tak prečo nie. Och joj, keby boli všetky služby také bezproblémové ako s týmto ujom.. on ešte dodáva, že bodaj by všetci cestujúci boli takí pohotoví a nenároční ako ja. Myslím, že si rozumieme :)
Dnešný večer bol super.. super ubytko, skvelé mesto, nočná prechádza pri San Lorenzo, open-air koncert vážnej hudby, z ktorého mám zimomriavky ešte teraz a na záver konečne zmrzlina – dnes ochutnávka všetkých čokoládových odtieňov, počet kusov 11 :) tak už konečne viem, v čom sa líšia ;) napíšem o tom niekedy rozsiahly výskum pre tých všetkých okoloidúcich, ktorí na mňa pozerali a rehotali sa, že koľko zmrzliny so sebou vlečiem.. asi to pôsobilo naozaj komicky ;) :)) ..veď vy sa dosmejete, keď to raz dotiahnem do fundovaného výskumu :P ;) :))
___
(keď za sebou zatvorím dvere od izby, je na nich nalepená kopa papierov o tom, ako sa treba správať a čo je zakázané, a okrem iného aj cena izby – a tá je o dosť vyššia než cena, ktorú som platila ja. takže záverečné ponaučenie – zabudnite angličtinu a naučte sa aspoň základy jazyka krajiny, do ktorej cestujete.. ľudia vás vnímajú inak, vy sa cítite lepšie a istejšie a čím viac jazykov viete, tým viac jazykom rozumiete.. a tým viackrát sa stávate človekom :)) dobrú noc*

pozdrav z prázdnin :)

Áno, prišiel.. znie to neuveriteľne, ale po ťažkom týždni, kedy som viac spala v aute a na gauči ako v posteli (lebo skúste sa zdvihnúť z gauča o druhej v noci a prejsť do postele.. poznáme sa :))
je to tu – môj ďalší, veru zaslúžený, voľný deň :) Prišiel rovnako nečakane ako všetky pred ním, ale asi sa zo mňa stáva jasnovidec, lebo som ho vytušila skôr než on vytušil mňa :P dnešok bol príjemný, bolo len 32°C a povieval jemný vánok, tak som si povedala, že to využijem a konečne sa opálim ;) moja spolubývajúca Anaïse dostala rovnaký nápad, tak sme malých uložili do postele, nahodili plavky a zobrali všetky unudené deti, nech sa s nami idú hrať (lebo ležať pri bazéne ich nebaví už od druhého dňa a nás zase nebaví hrať sa samé – napríklad na také kvarteto je ideálny počet hráčov 6 - lebo minimálne dvaja vždy majú slnečné okuliare, takže keď sa im pozriete do očí, vidíte čo majú v rukáve a aspoň jeden nepochopí hru a pýta si všetko čo už má :) Tak sme zohnali deti, odbremenili rodičov a vyhrali sa do sýtosti, pričom ja som sa k slnku otočila čelom, aby som si opálila brucho a Anaise chrbtom, lebo brucho má čierne a chrbát snehobiely :)) medzitým sa nám zobudili malé deti, tak sme sa vyjašili s nimi a keď sme sa už unavené bravčové pečené rozhodli ísť si zaplávať, tak to prišlo – Gé. mi oznamuje, že Phil má konečne opravené auto a že ak chcem, zvezie ma o 5min. do mesta a môžem si vziať noc+deň voľna.. Celá šťastná rozmýšľam, či to nie je veľa (áno, šibe mi – od piatej poobede do piatej poobede ďalšieho dňa je to stále len 24hodín raz za 7 dní), ale i tak – príjemný večer niekde vonku, noc osamote, prístup na net, noša zmrzliny v posteli a kľudne aj celodenný spánok, no niečo nepredstaviteľné :)) samozrejme že ma to zlákalo, takže som si v rýchlosti dala sprchu a vzala tašku so všetkým čo mi prišlo pod ruku a ešte mokrá a v nohavičkách som utekala k bazénu oznámiť, že ponuku beriem ak taxi ešte neodišlo :) veď napokon, môj posledný voľný deň mi bol oznámený ráno o 11:30, potom čo som sa musela zobudiť na pol deviatu, obliecť a nakrémovať deti, prestrieť stôl pre 19ich a zo 10 krát hrať o isté pexeso.. tak som si to racionálne odôvodnila, aby som sa necítila ako sebec, schmatla fľašu vody a utekala sa rozlúčiť s Anaise..
Ja som to vedela.. už od začiatku prázdnin a ešte aj dávno predtým – vždy to je úplne rovnaké.. Prídete na dovolenku, vybalíte kufre a máte pocit, že sa čas zastavil a tých 15dní je dostatočne veľa. A pritom už druhý deň tušíte, že sa zase nestihnete s nikým rozlúčiť, kufre budete baliť na poslednú chvíľu a darčeky zháňať ešte cestou domov, lebo ak bolo kedy, neboli suveníry a ak boli suveníry, nebolo kedy.. klasika. (Neznášam dovolenky a neznášam lúčenia.. preto vždy odchádzam na dlhšie než 15dní a som celkom rada, že sa so všetkými nestíham rozlúčiť – aj keď sa vždy všemocne snažím ;) :)
Phil už v aute, ja bežím, voda z vlasov mi steká prúdom a koleno krváca (lebo nedorežte si kolená keď sa snažíte do tých 5min. vopchať aj depiláciu..), hádžem tašku do auta.., Victoria mi oznamuje že mám na kolene bobo a že mi pohľadá náplasť s princeznami ak chcem, Anaise drží v ruke karty a oznamuje mi, že bezomňa to nebude ono, ja ju v rýchlosti objímam (3krát, aj keď vie, že neznášam francúzske objímanie) a sľubujem, že na ňu budem myslieť keď budem večer jesť zmrzlinu a inak vždy keď budem mať možnosť cmúľať cukríky na verejnosti, Charles beží za mnou, v ruke drží svoju obľúbenú bárbí a kričí, že som mu zabudla dať pusu na dobrú noc, všetky ostatné deti stoja v riadku a pýtajú sa čo sa deje a dospeláci sa snažia zorganizovať ten chaos a dávajú posledné inštrukcie v štýle „nezabudni sa ozvať keď dorazíš“ a „daj vedieť či si sa ubytovala“ a „keby hocičo, tu máš náš zoznam telefónnych čísel“.. a tak ďalej, viete si predstaviť :)
Celé mi to docvaklo keď sme sa jašili s najmenšími a Anaise to vyslovila.. snažila sa pripraviť malého Johna na to, že ju dnes uvidí naposledy, že mu dá poslednú pusu na dobrú noc, posledný raz prečíta Tchoupi-ho a keď sa ráno zobudí, ona už bude niekde v zácpe pri St. Gothard. To je koniec prázdnin – smutný, ale reálny a vždy rovnako nečakaný. A i keď som sa veľmi tešila na to, že dnes budeme naposledy kecať do noci, potápať sa keď je úplná tma, deti spia a nad hlavami nám lietajú netopiere, že budeme cmúľať potajomky cukríky, počúvať hudbu a strašne sa smiať, vedela som už včera, že to je náš posledný večer.. tak som vyťala klimatizácii, nech to stojí za to (lebo klíma na dom na deň stojí 10€ a ak to bude treba zaplatiť, tak to bude prúser len pre mňa – lebo veď sme to vedeli od začiatku, ja som o 10 rokov staršia než ona a ostatní sa v snahe ušetriť budili na to, že z nich tieklo ako keby sa osprchovali), priniesla všetko sladké čo som našla, Anaise pustila hudbu a kecali sme.. netuším dokedy, ale na hodiny som naposledy pozrela o 2ej ráno a potom až o 5:30, keď som sa zobudila na gauči a rozmýšľala čo sa stalo a aký je deň..
Anaise bola super – 15ročná holka, ktorá bude mať o pár dní 16, podľa čoho by jej mala prislúchať nálepka „ach tá dnešná mládež“.. úplne skvelá spoluspiaca, spolubývajúca, spoluhrajúca, spolu-tajne-cukríky-cmúľajúca a spolu-normyapravidlá- porušujúca, ktorá tiež neznáša stres, nevie si predstaviť deň bez sladkostí a zbožňuje deti.. holt, sadli sme si :) hudbou, rovnakými názormi a postojmi asi na všetko a ešte aj veľkosťou oblečenia ;) inak používa úplne všetky kozmetické prípravky rovnaké – čo je úplne neskutočné – od vône a spreja, cez sprcháč až po lak na nechty :)) to je tiež praktické, hlavne keď sa vám podarí voňavku rozbiť a deti za vami prídu s tým, že vám chceli nakresliť kvetinky na zrkadlo v kúpeľni, ale nemáte dosť zubnej pasty ;)) :)) No a neskutočné je tiež to, že má chúďa rovnako blbé meno ako ja – lebo volať sa TIŠA (v preklade mačiatko) je asi také strašné, ako volať sa OVAR :)

..tak som na ceste do Florencie, idem si užiť posledný teplý voľný deň (lebo v Belgicku nás čaká strašných 13°C a obdobie dažďov – sa potom nečudujte, že budem doma chodiť s čiapkou a rukavicami.. ja holt ťažko znášam klimatické zmeny, som klimosenzitívna ;) :) a ak ste také ešte nepočuli, tak vám garantujem, že aj také existuje ;) :)) Zajtra ráno odchádza prvá várka našich prázdninových priateľov, v piatok druhá a v noci z piatka na sobotu odchádzame aj my.. Švajc, Belgicko a cca o 10dní na skok na Slovensko.. pre neinformovaných uvádzam, že som dostala ponuku a mám sa kam vrátiť po štátniciach, bez ohľadu na ich úspešnosť.. takže zvažujem – všetko závisí od aktuálnej ceny letu aller-retour na Slovensko, lebo veď koniec prázdnin je kritický a od aktuálnych pocitov po návrate.. majte sa pekne a užívajte prítomnosť, lebo na minulosť sa spomína a zajtrajšok nemusí prísť. ARRivedeRci* * *

BON VOYAGE :-)

Aktuálne sme na cestách.. v 8-miestnom jeepe, do ktorého sa – pri objeme našej batožiny - s problémami zmestíme šiesti. Čaká nás dlhá cesta, a tak sa pri každom zastavení mení zasadací poriadok, lebo jednému svieti slnko, druhý chce pozerať strašidelné filmy, ktoré nemôžu pozerať ostatní, tretí sa bije s prvým a tak stále dokola..
Dnes sme sa podujali na cestu Belgicko-Luxembursko-Francúzsko-Švajčiarsko.. využili sme pozvanie od známych a ideme na pár dní na chatu do Švajcu, lebo predsa len ísť autom do Toskánska s troma deťmi, ktoré sa už od Waterloo pýtajú, ako dlho ešte pôjdeme a či dorazíme o chvíľu alebo až o pár minút nie je ľahké =) každopádne keď porovnávam s minulým rokom, tak som šťastná, že deti rastú :) už nevezieme plný kufor plienok, postieľku a kočík, takže sme si každý mohli zobrať až dve batožiny, čo je úplne mega :) konečne mám pocit že som si vzala všetko čo som chcela ;) malému netreba dávať každé 3 hodiny kašičky, nezastavujeme aby sme ho prebalili a keď začne ziapať ako o život, už to nemusíme trpieť, lebo vie povedať a ukázať, čo mu je a chýba :))
Cesta je kľudná, deti striedavo pozerajú tých 30 dvd-čiek, ktoré sme vedeli ešte napchať do kufra, hrajú pc-hry, spievajú, jedia, spia a robia blbosti, šak deti ;) :)) aktuálne sa Charles hrá so svojimi plyšákmi, popritom varí a rozdáva nám jedlo (nechýbajú autentické frázy ako „už si mala dvakrát, už Ti nedám, lebo budeš tučná“ a „počkaj, musím dorobiť plnené rajčiny, lebo som nerátal s tým, že ich toľko zjete“ :D Victoria počúva detské pesničky, má slúchadlá na ušiach aby sme ich nemuseli počúvať všetci, ale ziape na plné hrdlo, lebo šak ona rada spieva a musí ziapať, lebo sa nepočuje či spieva dobre =) Harold je vzadu, pozerá prvého Harryho Pottera a ani nedýcha :) dúfam že budem potom celé prázdniny spávať pri ňom, lebo sa bude báť každého šuchnutia, tmy a smiechu, čo robí „hehe“ a ja ho nepočujem.. ;) medzitým nechýbajú spontánne otázky typu „mami, ako sa robia deti?“ a „prečo oco nemôže spať keď šoféruje?“, doplnené nekonečnou postupnosťou doplňujúcich otázok v štýle „a prečo?“ :) do toho nám hrá chrapľavá rocková verzia L’Hymne à l’amour, krásne husto prší, prechádzame všetkými klimatickými pásmami, lebo Victoria kope nohami a posúva teplotu klímy raz na 8 stupňov a vzápätí na 40, Charles si hmká You’re the first, you’re tha last, my everything a ja sa len usmievam a rozmýšľam nad tým, že by to bol perfektný námet na reklamu v štýle „zažeňte nudu, spravte si dieťa“ ;-) :o)
_________________
tak ma napadá, že ako to asi vyzeralo, keď chodila Mamie s Papilym (Gé. rodičia) na dovolenky s deťmi – pre neinformovaných dodávam, že majú 6 detí a 6-miestne auto :)
_________________
Medzitým sme sa snažili párkrát zastaviť na odpočívadlách, natiahnuť nohy a niečo zjesť, ale vždy než sme sa vybalili priletelo stádo ôs ( osa :) a vrhlo sa na nás.. Myslím že osy sa tiež prispôsobili dobe a svojím spôsobom zleniveli, lebo vyhľadávajú škaredé odpočívadlá, kde nie je ani tráva ani kvety a číhajú na dovolenkárov. Taktiku majú teda premyslenú – príde rodinka s deťmi, vybalí sendviče, nikde nikto. Osy sú schované niekde v smetiakoch a čakajú až na to, až rodičia rozbalia jedlo a rozdajú sendviče deťom; vtedy to začne – na každé dieťa sa vrhne zo desať ôs (príde mi to logické, aj keď možno to má byť osí :) a popreháňajú celú rodinku po odpočívadle. Takže rodičia kričia „deti, hlavne zavrite ústa!“, deti behajú, kričia a plačú a dospeláci behajú okolo nich a odháňajú im osy, aby sa mohli najesť.. Vyzerá to ako nejaký bizarný tanec, kedy deti zatvárajú striedavo oči a ústa, lebo ešte nevedia ako to majú celé prepojené, rodičia krepčia okolo nich a rozhadzujú rukami ako šialení. Celé divadlo ukončí osí stratég, ktorý si kľudne sadne na ruku, ktorá drží jedlo a to si môžete byť istí, že dieťa pustí všetko čo drží. Dospelák sa síce nevzdáva a stále tvrdohlavo hltá desiatu, ale keď si mu zopár tých otravných všežravcov sadne na jedlo, ktoré si práve ide dať do úst, tak tiež ho radšej zahodí, zabalí deti i jedlo čo ostalo a rozhodne sa nájsť iné odpočívadlo.. Takže síce sme si dobre zabehali a čo-to odtancovali, ale stáli sme na troch odpočívadlách a všade to isté – bez ohľadu na to, či jete mrkvu, uhorky alebo suché pečivo, osy sú všade. Asi vedia, že sú prázdniny a dovolenkármi sa to priamo hemží, tak čakajú a číhajú a my pokračujeme v ceste.. Bon voyage pre všetkých dovolenkárov a cestovateľov :-)) à la prochaine ;) :))

(29.júla 2011, niekedy poobede :)
_________________________________________

aktuálne info:

tak sme dorazili.. sme v jednej krásnej obrovskej luxusnej chate nad Verbier (Švajčiarske Alpy), osadenstvo je perfektné a máme sa super :)) sme najvyššie na kopci ako sa dá, nad nami už nie je nič, žiadne chaty, žiaden ruch, žiadni turisti, len kamzíky, súkromný horský potôčik a nebo kamkoľvek sa pozriete :)) dnes sme si požičali vláčik a išli sme cestným vláčikom s deťmi dole do Verbier (1531 m.n.m.), odtiaľ lanovkou na Ruinettes (2200 m.n.m.) a na prechádzku do hôr :)) dospeláci piati, detí päť, počasie horúce letné, krásna vychádzka :) síce sme šli skoro stále dolu kopcom, deti boli fakt úžasné, neplakali, nemraučali, len behali, skákali a všetky išli po svojich - 3, 4, 5, 6 aj 7-ročné :) priatelia, u ktorých sme ubytovaní, nám pripravili úžasné prekvapko - piknik v horách :) a to nie len nejaký sendvičový, ale normálne sme sa zložili na trávu pod stromy pri nejakej čistinke, Jean-Nicolas so Sabine (tí, čo nás pozvali) otvorili batohy a dovi-dopo; okrem malých prenosných reprákov, prenosného grilu, kotlíka a enormnej zásoby jedla pre všetkých mali aj deky, slnečník, ozajstné taniere, príbory, poháre na drinky, čerstvú mätu, dvojlitrovku bacardi, hnedý cukor a ľad!!! neskutočné :) takže sme ležali pod slnečníkom niekde uprostred divočiny, dýchali alpský vzduch, pozerali sa na čučoriedkové kríky a plesnivce alpské, pili mojito a bláznili sa s deťmi.. =) hrali sme schovku a naháňačku, tú hru o myšiach a kocúrovi čo som nehrala sto rokov, (po francúzsky Des petits poissons rouges qui traversent la mer rouge), chvíľu sme sa šteklili a trochu spali, skákali sme po kameňoch, chytali motýle, varili, grilovali a piekli sme - varili guláš, grilovali mäso a klobásy a piekli zemiaky a olivovú focacciu, nosili sme sa na chrbátoch, potápali sa v horskom potôčiku a strašne sme sa bavili :-))
večer sme ešte museli zísť dolu do Verbier (samozrejme v nohavičkách, cez ktoré sme opásali sveter - lebo voda je mokrá a nohavice neschnú rýchlo :), tak sme sa vyskákali na trampolíne zatiaľ čo rodičia išli požičať tie veľké štvorkolky pre dospelých aby sme nemuseli ísť pre autá peši a keď sme sa vrátili na chatu, ocovia napustili vonkajšiu fínsku vaňu s ohrievaním a všetci sme sa kúpali v 38-stupňovej vode, zatiaľ čo nám na hlavy pršalo a všade sa blýskalo.. bolo to perfektné =) potom rýchla večera, noša zmrzliny pre všetkých čo poslúchali a rodičia si išli užiť nočný život ;) ja som ostala s 5-imi deťmi - lenže dve najmenšie zaspávali už pri zmrzline, tak som ich len preniesla do postelí a ostali sme štyria - 3 deti a ja :) tak sme sa ešte chvíľu hrali, potom sme si pozreli rozprávku na dobrú noc a rýchlo som ich zavrela do izieb keď som počula že prišlo auto.. takže namiesto o 8ej zaspali pred polnocou (alebo sa len robili že spia ako dostali nakázané ;) :)) a všetci sme si dnešok poriadne užili :)) sme opálení, vycerení, šťastní, poslušní, unavení ako kone a vôbec sa nám nechce trepať na toskánsky vidiek, aj keď aj tam budeme mať priateľov a tak.. lenže nie sú takí šibnutí ako títo, tamtí sú trochu normálnejší, tak budeme musieť chodiť skôr spávať a podnikať nudné exkurzie namiesto robenia sprostostí ;) :P tak sa snáď aspoň konečne dostanem ku knihám.. aj keď sa mi teda domov vôbec nechce :P jáj, a oddnes sa všetky bábiky volajú Kristína :D a stále chcem mať päť detí. a nemyslím si, že rodičia musia byť normálni a rozmýšľam nad tým, že budem babysittkou doživotne ;) dreamjob =))

..pekné sny.. idem ja dobiť baterky miestnou megasladkou špecialitou a hurá do postele.. zajtrajšok bude krutý :P ale dnešok neľutujem :))

PS: perlička na záver - prvý raz v živote blogujem vystretá na obrovskej čiernej medvedej kožušine, ktorej nechýba hlava (dobre na nej drží komp ;) :)) a s medveďom sa nám spája veľa veselého :)) keď sme išli autom a hrali sme hru "hádaj na čo myslím", tak Victoria myslela na medveďa - lenže keď sme jej dávali yes/no questions, aby sme zistili, na čo myslí, vyšlo nám z toho "milé zvieratko, ktoré sa dá hladkať (lebo je chlpaté a všetko chlpaté sa dá hladkať) a chovať na dvore" - doplňujúca otázka znela že čím sa živí, a to ostala úplne v šoku a povedala že nevie, ale že "vyrába med" :D (asi nepochopíte, že som bola jediná, kto to uhádol už pri tretej otázke, ktorá znela "dá sa na tom zvieratku voziť?".. :D

..a keď tak nad tým rozmýšľam, tak tiež neviem, či je predstava medveďa čo sa živí malinami a čučoriedkami reálna.. (?) vygooglim to, sľubujem.. ale encyklopédiu zháňať nebudem, lebo deti nezaujímajú žiadne suchopárne fakty ;) :)) ..a ja práve rozmýšľam nad tým, čo jedia včely a či vôbec jedia.. lebo med asi nejedia, čo (?) no nič.. ešte že som všetkým priniesla medovinu ako typický slovenský produkt a starečko je včelár :D to sa nemám ani nárok pýtať, radšej to vygooglim ;) :))
no ale späť k medveďovi.. ani jednému z piatich detí som nevedela vysvetliť, že to je naozajstný medveď (a už o tom aj sama začínam pochybovať :D, takže deti si doteraz myslia, že to niekomu zomrel medveď (lebo medvede sú zlaté, tak sa určite dajú chovať - všetko sa dá, keď sa chce :)) a keďže ho mal veľmi rád, tak ho pochoval a jeho hlavu si prilepil ku kobercu :D
(keď už sme pritom, tak táto detská teória sa mi pozdáva stokrát viac ako vysvetľovať im, že ľudia zabíjajú pre potešenie a mŕtve zvieratá si vystavujú ako spomienky na krutosť, ktorú spôsobili.. radšej ich teda nechám v omyle, detský svet je predsa len milší.. :))

a najlepšie bolo keď prišiel moju izbu omrknúť 3-ročný Charles.. odvtedy hovorí, že on sa "zlého vlka" (méchant loup) nebojí, lebo je celkom pekný a spí s Kristínou v izbe :D ..tiež mu nebudem vysvetľovať, aký je rozdiel medzi vlkom a medveďom.. raz na to príde, zatiaľ nech sa aspoň prestane báť zlého vlka, ktorý číha v každej tmavej miestnosti a požiera neposlušné deti ;) rodičia - týmto vás prosím a žiadam - nestrašte svoje ratolesti.. za celý život si ešte strachu užijú dosť :))

PPS: na záver naša dnešná hymna.. všetci ju vieme spamäti, spievame strašne falošne ale čo najhlasnejšie a rozhadzujeme pritom rukami, lebo je to príjemné a uvoľňujúce :) keby ste videli ako ju režú 3-ročný Charles so 4-ročnou Clarou, tak by ste plakali od smiechu :DDD lenže nie všetko sa dá nafotiť a nasnímať.. a najsamkrajšie spomienky sú tie, ktoré si pamätá srdce a vybaví si ich kedykoľvek - aj s vôňami, chuťami, zvukmi a so všetkým, čo k tomu treba =) *klik*

-> pre jazyka neznalých - pointa je v tom, že spieva ťažký úspešný biznismen a preklad refrénu vám nemôže uniknúť: takže:
"CHCEL BY SOM BYŤ UMELCÓÓÓÓÓM, ABY SOM MOHOL PREROBIŤ SVÉÉÉÉT, MOHOL BYŤ ANARCHISTOM A ŽIŤ AKO MILIONÁÁÁÁÁR.. CHCEL BY SOM BYŤ UMELCÓÓÓÓÓM, ABY SOM MOHOL VYJADRIŤ, PRE ČO ŽIJEM.." :))

(31. júla, 01:17)

_________________

práve mi prišla pozvánka na tohtoročný Cap à l'est.. začína úžasnou výstavou s názvom "Inachevé du Soi", ktorú organizátori dokonale preložili - to je to, keď je preklad lepší než originál - "SÁM V SEBE NEDOKONČENÝ" =) úžasné niečo.. týmto všetkých volám, Capalest treba zažiť :)) a keby sa mi chcelo tento blog premenovávať, tak má odteraz nové meno :)) <3

čas na spomienky

Kotvenie a usádzanie sú také zvláštne životné etapy, kedy človek stý raz zloží batožinu a zrazu začne hľadať skriňu, kde by sa vybalil.. tieto dve slová mi zatiaľ veľa nehovoria, stále túžim po maringotke a verím, že cestovať sa dá celý život, len treba hľadať spôsob, ako to pôjde a nie prečo by to ísť nemalo.

Malá Maya je zrazu doma - úplne nečakane a vyzerá to, že natrvalo. Teším sa s ňou, že sa našla a prešla do inej životnej etapy a zároveň mi je tak zvláštne ľúto, že čím ďalej tým viac tulákov kotví a usádza sa a my zvedaví Janovia-buchtožrúti sa tiež svojím spôsobom transformujeme; síce nekotvíme a necítime potrebu zastaviť sa a vybaliť, i tak už cestujeme inak, pohodlnejšie, nerozprávame sa s každým koho stretneme a dokonca sa celkom radi vraciame na miesta, ktoré už poznáme.

Som v Belgicku už druhé leto.. všetko je super, necítim že by som pracovala, viem čo ma čaká, všetci ma majú radi a stávam sa akýmsi zvláštnym dočasným členom rodiny. Čas ubieha príliš rýchlo.. Na dovolenku ideme zase do Toskánska, síce o pár kilometrov viac na východ, ale i tak mám pocit akoby som sa dvadsiaty raz vracala na privát do Nitry - viem že treba ísť hore kopcom a keď prídem na Klokočinu, už idem automaticky, bez rozmýšľania a uvedomovania si.

Rovnaký pocit ako vo Florencii - môžem byť kdekoľvek nablízku, vždy ma niečo pritiahne späť na tie dôverne známe miesta.. dám si raňajky, rozprávam sa s pekárom, prejdem sa mestom kým turisti spia, pomôžem nejakej vyfintenej ukecanej talianskej babke prejsť cez cestu, dám si zmrzlinu pri rieke a zase si odfotím ten istý most pri východe slnka, pretože sa mi zdá, že sa každé ráno mení.. pohybujem sa bez mapy, pamiatky mám obehané a podzemné cesty si raz tiež pozriem - keď zoženiem skupinu dvadsiatich ľudí, nebude štátny sviatok a ja budem aspoň dva dni dopredu vedieť, že zase prídem..

Nepamätám si udalosti ani tváre, ale až príliš dobre si pamätám Tomášovho dedka, ktorý stál pri zrode nitrianskeho sídliska. Pamätám si, že som uňho jedla makový zavináč a rozmýšľala nad tým, či mu mám tykať alebo vykať..

Cestovanie a objavovanie nie je vždy jednoduché, aj s anjelmi na cestách nie vždy nájdete miesto na parkovanie, občas sa potýkate s problémami, nosíte celý svoj život na chrbáte a z času na čas sa vyplačete, pretože neviete ktorým smerom ísť a spýtať sa na cestu nie je koho.. Na všetko neľahké však veľmi skoro zabudnete, zvyknete si na to, že isté veci sú samozrejmé a všetko zlé sa na dobré obráti.. Z Umbrie si pamätám len celodenný smiech a radosť, hudbu, ktorú sme pri práci počúvali, škorpióny, ktoré som zabíjala ako muchy a nádherný mandľovník, ktorý som mala pod oknom. Žiadne zlé ani negatívne spomienky, len krásna príroda, šťastní ľudia, čistá voda a olivové háje. Idyla, z ktorej som utiekla skôr než som si zničila zdravie, pretože z času na čas treba prehodnotiť rebríček priorít.

"Nie miesta sú dôležité, to ľudia a zážitky s nimi sú tým, čo ich robí krásnymi," povedal raz jeden tulák a ja dnes viem, ako to myslel.. nie Provence, ale windsurfing s americkým francúzom a zistenie, že zem je guľatá a točivá; nie Umbria, ale učebnicový príklad školy života pod vedením zvláštneho manželského páru, ktorý svojím spôsobom obdivujem.. Florencia nie je nič viac ako neplánovaná dovolenka s brazílčankou, ktorá sa hneď po predstavení nasťahovala ku mne do postele, pretože sa tam cítila dobre a ktorú stále hľadám, lebo sme na seba stratili kontakt. Amsterdam, to je afričan, ktorý vyhrýza marhule, pretože odmieta jesť chlpaté ovocie; slovák, s ktorým som bývala, cestovala a žila aj napriek tomu, že jeho meno nebolo ozajstné a jeho svedomie čisté; Restaurant de passage, kde som nápoje miešala s úsmevom, pracovala s radosťou a kolegov obšťastňovala svojím Mango surprise.. Utrecht, to je Enzo, starý taliansky barman, ktorý stíha konverzovať s mužmi, baliť ženy, jednou rukou gestikuluje a druhou otvára tri fľaše vína, pričom vám stále pozerá do očí..

Či už ste doma alebo na cestách, váš život, spomienky a vlastne všetky udalosti vo vašom živote nie sú ovplyvnené tým, či máte strechu nad hlavou deravú alebo pozlátenú; všetko je len o ľuďoch okolo vás.. SNEH, to je pešia nočná cesta z Jablonice do Trnavy, ranná KÁVA značí pomoc, JESEŇ, to je šuchotanie a besnenie v promenáde, TELEFÓNNA BÚDKA slúži na čítanie rozprávok, PARÍŽ je pekný len ak máte sladkých sedemnásť a SMÚTOK vždy zaženie spomienka na nočné lovenie mačiek.. Pod pojmom PLASTOVÝ ODPAD si vybavím hudbu a poobedie v zelenom nahrávacom štúdiu, POULIČNÉ OSVETLENIE sa mi spája s veselým behom mestom, VLAK s chlapom, ktorý vám kľačí pri nohách, BOWLING s Jackiem Chanom, PAELLA ako súkromný cigánsky koncert v bare v Arles, SYR ako desať priateľov na meter štvorcový, JARMOK, to je babie leto s cukrovou vatou vo vlasoch, do KINA sa chodí vyjedať sladkosti, lebo keď vás nikto nevidí jesť, tak nepriberáte.. DÁŽĎ - to je beh mestom a skákanie do mlák, BETÓN pripomína pokladanie dlažby s taťom, PEČENÉ ZEMIAKY sa zapíjajú zásadne červeným vínom, na SILVESTRA sa vždy počítajú hviezdy, MäTA ako rozhovory s maminou, KOĽAJNICE pripomínajú intímne dievčenské rozhovory, ŠKORICA S JABLKAMI je vôňou detstva a MALINY jeho chuťou, PIZZA, to je závan kreativity, DIVADLO - chytanie bodliakov na purpurový rolák a ČAJ bude navždy synonymom pre kľud, čas, pohodu, posedenie s priateľmi, vyjedanie perníkových zásob alebo pre prvé rande, podľa ktorého si zorganizujete všetky ostatné..

(Pre neúnavných hľadačov pripomínam, že tento článok nemá mať pointu.. :))

Ja len že sa na vás všetkých teším, chýbate mi - niekedy viac, inokedy menej - podľa toho, koľko času mi ostáva na zamýšľanie sa nad každodenným životom.. dnes mám voľno, tak som ho venovala VÁM VŠETKÝM - na ktorých mi záleží.. pijem čajík, chrúmem keksíky, som zabalená v teplej červenej deke; neučím sa, nenakupujem, necestujem, nespoznávam, nečítam.. dnes len píšem a myslím na vás :-) teším sa na najbližší čajík s každým s vás :)) príjemný deň vám želám, mám vás rada <3

Where do the children play.. :)

..fiktívne prázdniny u babky, ktoré ma teleportujú do reality dávno minulej :))

Práve sedíme v aute a ideme na prázdniny k starým rodičom (k tým, ktorých máme radšej ;) :)) lebo varia palacinky, hrajú sa s nami a nikdy nekričia aj keby sme po streche lozili ;) sú to holt flegmatici, dedko po mozgovej obrne, inak úprimný a netaktný asi ako ja (inak jediný človek, ktorý mi otvorene do očí vždy povie keď priberiem a keď sa ho spýtam doplňujúcu otázku v štýle „fakt? je to možné“ tak ešte dodá že „jasné, pozri sa, máš väčšie brucho ako minule, si zase zajedala pivo čokoládou, čo?“ :)) ale máme sa radi, je zlatý a opravuje mi francúzštinu, pri ňom sa ozaj učím ;) lebo belgická francúzština od detí - v štýle „mám najviac najradšej“ – plus mixnutá s holandštinou ma dosť mätie :))
Babka je babka.. rovnaká ako každá iná, obetavá, zlatá, vždy usmiata, aj keď padá od únavy.. O nás všetkých sa s láskou stará ako keby sme boli jej vlastné deti :)) a samozrejme chystá malinové olovranty, bráva nás do zoo a na raňajky nám robí chleby s čokoládovými guličkami na zdobenie zákuskov (lebo čo rodičia nevidia, z toho nepriberáme a neviem kto kedy povedal že z čokolády bolí brucho :P apropo pripomína mi to moje detstvo u starenky, kedy na raňajky bol vždy grankový rožok (môj vlastný recept, raz si ho dám patentovať ;) nutella je šuvix, treba vyskúšať =)) rozkrojený rožok+maslo+granko, zavrieť rožok, lebo granko sa sype – tak sa prilepí k maslu a hmmm.. zapiť mliekom alebo grankom, voilà :))
„Mamie“ - čítaj mami - po francúzsky babka - na rozdiel od mojej starenky ale nikdy nechovala zajace ani sliepky, lebo na dedinu sa presťahovala až na dôchodku, nefunguje ako au-pairka, koláče nepečie ale väčšinou kupuje a namiesto práce v záhrade cvičí na trenažéri.
Cesta k babke je dlhá, deti kričia a ja som unavená.. idem asi využiť čas inak ;) dobrú noc..
_____________________________________________________________________________
Tak sme šťastne dorazili, osprchovaní, napapaní a spíme (teda aspoň dúfam že spíme ;) Dedko mi hneď po príchode otvoril pivo, bolo to zlaté =) všetci tvrdia, že si pamätá čím ďalej tým menej, ale ak si pamätá že z dezertu si vždy pýtam duplu, večer pijem pivo a vie ktoré odbory študujem, tak si pamätá viac než niektorí moji blízki ;) Babka je super, zase jej hovorím „mami“, lebo mi príde divné volať ju menom pred deťmi (práve rozmýšľam, či budem raz svojho manžela oslovovať menom alebo z neho bude striedavo „ocko“ a „dedko“ ?) Samozrejme že chce aby som sa u nej cítila ako doma, a napodiv sa jej to darí, lebo sa nestáva často že niekomu idem do chladničky hneď po príchode; tu mi to príde normálne..
Celý večer zasadala rodinná rada a riešila známy hlavolam s kozou, vlkom a kapustou – čiže aký spací poriadok vymyslíme, aby Charles ráno nebudil V+H, Victoria nebudila Harolda a aby Victoria nespala sama v izbe, lebo keď nie je doma, tak nespáva dobre. Hlavolam sme nevyriešili ani po dvoch fľašiach vína, rodičia odišli a my sme konečne na prázdninách :))
Prázdninový režim u babky je úplne iný – chodí sa spať neskôr, pri raňajkách sa môžu pozerať rozprávky a nikto nikomu nepočíta koľko čoho zjedol a či „má ešte nárok“ alebo „si musí držať líniu..“ Babka tiež chce, aby som sa konečne normálne vyspala, takže spací poriadok je nasledovný: na 1. poschodí: Charles spí v postieľke pri babke, dedko spí sám, aby večer mohol pozerať telku, Victoria a Harold spia spolu v jednej izbe na manželskej posteli – tak docielime, že ani jeden z nich nebude v noci kričať lebo je tma a bojí sa, nepobudia celý dom a Victoria snáď ráno ostane dlhšie v posteli keď uvidí že Harold spí ;) prípadne si pustia rozprávky spolu.. uvidíme - ak sa dnešná verzia neosvedčí, ostáva ďalších 7 hosťovských izieb s manželskými posteľami, tak môžeme testovať.. :)
Ja som dostala pokyn vyniesť si batožinu na 2. poschodie, aby som sa zobudila až keď budem vyspaná a nie keď sa zobudia deti.. (aj tak si z ohľaduplnosti dám budík aspoň na pol deviatu, inak sa môže stať, že by som prespala aj celý deň :P Tak som obehala všetky izby a vybrala si tú, ktorá sa mi pozdávala najviac :) spím teda – úplne netradične – v ružovej izbe =) čo znamená, že sú tu úplne jemne ružové steny, ružové návlečky, ružové kapesníkovníky, ružové závesy, ružové sviečky, ružové lampičky a rovnaké ružové látkové dekorácie na smetnom, prádelnom a odkladacích košoch a na vešiakoch :)



Vybrala som si ju z úplne racionálnych dôvodov, takže zvládnem aj meganápor ružovej :P
a) je hneď vedľa kúpeľne s masážnou vaňou (krásna žltá, ktorú som mala minulý rok je pri kúpeľni so sprchovacím kútom ;-)
b) dúfam že budem počuť keď sa Charles zobudí, lebo spím rovno nad ním – predsa len je oveľa zlatšie, keď vás zobudí ranný detský smiech, než otravný budík :-)
c) je v nej veľa hračiek, lebo je určená špeciálne pre detských hostí :)
d) sú tu tie malé ľahučké látkové kresielka pre deti, do ktorých sa bez problémov vopchá aj dospelák – kto nezažil, nepochopí ;) :) hm, chýba racionálny argument.. tak teda výhľad na ovocný sad, v ktorom je noša búdok pre vtáčikov – každé vnúča má svoju búdku so svojím menom – babkin nápad, dedko sa realizoval :) takže ma ráno bude budiť štebot vtákov, úplný raj na Zemi :)
e) sú tu lepšie vyriešené zásuvky pre posteľných bloggerov :)
f) je najväčšia, takže keď budem chcieť cvičiť, nemusím riešiť že kde a ako sa poskladať ;) :))
g) nezaoberám sa síce feng-šuej, ale naozaj mi vadí keď spím medzi dverami a oknom – takže dvere nemám ani oproti posteli, ani pri nohách, ani pri hlave a hneď ako zavriem oči zaspím :)
h) je podkrovná – takže sa cítim ako na chate, a i keď si určite aspoň trikrát denne udriem hlavu, podkrovné miestnosti ma fascinujú 8)
i) v ostatných izbách je po 6 vankúšov, tu ich je 14 :P :D – áno, aj toto je racionálny dôvod ;) lebo keď sa človek cíti parádne, tak je na svet milší :)) a tie vankúše sú jemné a Charles ma tiež stále ťapká a hladká keď mám saténový župan, takže niečo na tom bude.. pohľadám nejakú vierohodnú štúdiu o prepojení hmatu a tvorbe endorfínov :)))
Takže zvládnem asi aj ružovú farbu, plusom je krásna posteľná bielizeň s detskou tematikou (takže sa cítim ako na prázdninách u babky :) a mínusom výber vôní pre skriňu.. lebo cukríkovú arómu, „príchuť orientu“, vôňu ruží či hibiscu (škaredý smradľavý kvet) by som asi nepredýchala ;) tak som bola pohľadať v skrini s „náhradnými dielmi“ a našla som všetko od jarnej rosy cez letný vánok až po prechádzku lesom :) v skrini mám teda aktuálne esenciu malín s čokoládou =)) mňam! :))
..kto kedy povedal že vône, chute a dotyky nie sú dôležité.. :)
Idem si ja užiť svoju dočasnú izbu a prázdninový pocit, návrat do reality o 8 dní a 7 nocí :* <3
príjemné sny vám želám :))
(16. júla, 23:26)



ps. wi-fi nie je všade v dome, takže píšem tak hocijako :)) dnes sme strávili veľmi príjemný deň, pršalo len 7 krát (o Belgickom počasí nabudúce ;), takže sme stihli aj bicyklovať, aj pétanque aj veľa iných aktivít :)) a po troch hodinách sa mi konečne podarilo Haroldovi poskladať komplikovanú trasu pre jeho vláčik na baterky, tak to je teraz senzácia ;) že Kristína to dokázala keď to všetci vzdali :P holt asi budem fakt tvrdohlavá.. a vláčiky mám rada, hlavne tie, čo svietia, blikajú a chodia na baterky :-) toť k môjmu oneskorenému detstvu ;) :))

pps. ďalšou úžasnou vecou sú hodiny u babky v kuchyni :) popri čísliciach sú obrázky vtákov aj s ich menami a keď odbíja celá hodina, tak namiesto otravného pípnutia počujete zvuk konkrétneho vtáka :) teda napríklad na 12 ke sedí sova, takže keď odbije poludnie, 12 krát zahúka sova :) takže sa konečne učím aj názvy vtáctva, deti ma vzdelávajú :) ale aj tak si raz kúpim encyklopédiu, lebo mi je na prt vedieť keď stretnem rouge-gorge alebo jaune-queue že aha, to si Ty, keď to neviem preložiť :P ale vo francúzštine je to aj tak krajšie, že "červenohrdlo a žltoriťník" :))

ppps. je nedeľa večer, 9 hodín.. idem pozrieť ktorý vták to spieva a zahrebem sa medzi knihy.. čas sa kráti a "u babky" je jediné miesto, kde môžem ráno vylihovať v posteli a večer niečo stíham spraviť ;)) donc je me casse, bonne soirée à tout le monde :)) <3

skororok

trvalo to skoro rok.. proces transformácie nedokončený, štúdiá nedokončené, ale človek zbalí kufre a je to tu - inšpirácia, nápady, potreba formulovať, ukladať a zdielať myšlienky.. takže po roku mám jediný záver: CESTA JE ŽIVOT, CHCEM MARINGOTKU :)

prvý raz v živote som sa vrátila na miesto, kde už som niekedy bola s tým, že viem, čo ma čaká. toť veľká zmena :) netradičná a - čuduj sa svete - celkom príjemná :) takže som zase v Belgicku, pri "mojej rodine" s "mojimi deťmi". výhodou a nevýhodou v jednom je, že sa všetci poznáme.. takže:

Géraldine: milá, starostlivá, rodinne založená, priama a úprimná
Philippe: gurmán, workoholik, aktívny otec na plný úväzok
Harold: malý veľký sedemročný chlapec, stále vymýšľa sprostosti a všetkých nás rozosmieva a pritom je na svoj vek až príliš vážny a zaneprázdnený; trikrát týždenne sa aktívne venuje piatim športom a otec naňho kladie priveľké nároky
Victoria: bystrá šikovná holka, ktorá používa frázy dospelákov a už v piatich rokoch pochopila, že plač je ženskou zbraňou číslo 1; inak jej mama vsugerovala, že je na svoj vek pritučná a musí si strážiť líniu, takže chúďa dieťa nemyslí na nič iné len na to čo jedla, môže, nemôže a bude jesť
Charles: malý coquin (lepší výraz neexistuje - preklad: huncút, figliar nevystihuje dokonale jeho podstatu :)) roztopašné dieťa, ktoré sa pýta na ruky a nazerá do ženských výstrihov; každé poobedie hľadá niekoho na maznanie, ráno v posteli sa rehoce a panicky sa bojí všetkých živých tvorov, aj keď ich všetkých zdraví ich rečou :)) inak sa dokáže celý týždeň hrať s balíkom penovej kukurice a na svoj vek (3 roky) môže všetko a nič nemusí, "veď je najmladší"

(tu ma napadá, že táto "moja rodina" je ukážkovým príkladom k učebnici Sourozenecké konstelace :)) teóriu mám v malíčku, študujem a overujem v praxi :))

Kristína: keď sa spýtate rodičov, povedia vám že hanblivá, príliš priama, spontánna, detsky úprimná, kreatívna a tvrdohlavá; detí som sa dnes pýtala a zhodli sa na tom, že som k nim až moc milá, správne strelená, vôbec nie prísna (ale mračím sa a tvárim sa že sa hnevám ;), že vždy držím slovo, nikdy nenadávam a že pri mne nemajú pocit, že ma otravujú. Toť celkom dobré hodnotenie, takže sme si asi vzájomne "sadli" :)

- - -
len tak za okraj, keď som sa detí pýtala či som sa od minulého roka zmenila, tak zhodnotili že mám dlhšie vlasy, trhnutejšie nápady, rovnako veľký zadok a už toľko nezívam keď ma zobudia o pol siedmej :)) nakoľko moje deti sú úprimné tak im verím aj to že som nepribrala :D

vyňaté zo včerajšieho rozhovoru:
- Kristína, prečo máš fúzy?
- Ona nemá fúzy, fúzy majú len chlapi a nepýtaj sa, mama hovorí že to je nezdvorilé.
- Kristína, Ty si chlapec? D:
- - -

"moje deti" vedia byť kruté k súrodencom, sem-tam sa hryzú, robia si zle, otravujú sa navzájom a "ta-ta-ti-ta-té-e" (= kiš-kiš-bé-bé) je na dennom poriadku, veď súrodenecká rivalita.. ale keď idete proti jednému, tak je z nich zrazu nerozlučné trio :) jednodňoví čerti sú obyčajne milí a zlatí, nápadití a je s nimi strašná sranda =) výhodou i nevýhodou v jednom je, že sa už poznáme, takže viem ako na ne ;) :)) alebo skôr ony ako na mňa? :P

a poviem vám, moja mama má pravdu.. asi budem ešte dieťa (chvalabohu ;)lebo ja vám tým dospelákom vôbec nerozumiem.. och vy dospeláci - môžete úplne všetko, nemáte žiadne hranice a zábrany, všetko viete najlepšie a na všetko máte vždy odpoveď. a dostať z vás jedno "prepáč", to by vás museli na škripci naťahovať.. nechápem prečo vám dospelákom vadí, že si šušne vyberáme prstami (naozaj to robíme len vtedy, ak to nejde vysmrkať do vreckovky - a inak, zo smrkania NAOZAJ duní v hlave!), že kričíme, smejeme sa a plačeme keď máme chuť, že hladkáme cudzích psov a mačky a keď ideme po chodníku, brnkáme prstami o ploty, lebo to vydáva príjemný zvuk :) čo je na tom zlé? ubližujeme tým niekomu? a čo je na tom, že hovoríme čo si myslíme a nejeme čo neľúbime? prečo nemôžeme skákať po barinách keď máme gumáky a pršiplášte povinné? a prečo vy môžete všetko a my nič? veď tiež vylezáte na miesta, z ktorých nedočiahnete nohami na zem a potom padáte na hubu. a tiež jete sladkosti, len si myslíte že vás nikto nevidí, keď ich jete potme! my máme aspoň prehľad o tom, kto koľko zjedol a koľko ešte môže zjesť. a prečo nemôžeme objímať ľudí, ktorých máme radi? prečo my nohy na stôl vykladať nemôžeme a vy áno? a prečo sa melón musí krájať na trojuholníky a jesť vidličkou? načo nám kupujete oblečenie, ktoré si nemôžeme zašpiniť keď sami viete, že čím viac sa snažíme, tým viac škvŕn spravíme? a videli ste už dieťa, ktoré odmietne lízatko?? tak prečo nám ho najskôr dáte a vzápätí nám poviete, že si ho máme odložiť na neskôr? a kedy to bude neskôr? ako dlho trvá päť minút? a koľkokrát sa ešte vyspím? a prečo sa nepatrí rozprávať s cudzími ľuďmi??

..a takto by to šlo donekonečna.. ale vy by ste určite našli odpoveď na všetko. (týmto odporúčam tým, ktorí ešte nečítali, študijnú literatúru: starú tenkú obrázkovú knižku s názvom KEBY SOM BOL DOSPELÝ. Knihu vám dospelákom rada požičiam, aj keď cenné veci sa ževraj nepožičiavajú (neviem prečo) - je v mojej knižnici (čo nie je moja knižnica, ale knižnica mojich rodičov v mojej izbe, ktorá tiež nie je moja - neviem prečo - dospelák by povedal "lebo je to tak")

(a ešte kopa iných vecí, ale deti vedia a dospeláci si domyslia :-)

k napísaniu tohto krátkeho článku po dlhej dobe ma inšpiroval včerajší rozhovor:

Harold (v ruke drží žlté vajíčko z kinderka, na tvári víťazný úsmev): "Ta-ta-ti-ta-té-e"
Géraldine (búrlivo gestikuluje a hrozí, čím chce synovi naznačiť, že sa má schovať pred ostatnými a neprovokovať, lebo mu kinderko zoberie do úschovy)
Charles: "Halold dostal kindelko!"
Victoria: "Ale prečo on môže a ja som dostala len cukrík?"
Géraldine (svojho syna by najradšej zabila na fleku a červená od zlosti, že Philippe dal z posledných dvoch kinderiek jedno Haroldovi - takže to znamená kúpiť ďalší balík kinderiek, nájsť pohotové vysvetlenie,..) - kričí: "Phiiiiiil!!"
- na scénu prichádza otec, žujúci žuvačku, v ruke drží poloprázdny balík čokokeksov -
Victoria (po tvári sa jej kotúľajú slzy nespravodlivosti, ale neplače, lebo veď už nie je bábo): "Oco, môžem dostať to druhé kinderko? Ja som ešte nemala.."
- Gé hádže vražedný pohľad na Philippa, Phil na Harolda -
Philippe (otáča sa chrbtom, lebo bol upozornený na balík čokokeksov, ktorý deti určite zbadajú; svoju bezmocnosť prejavuje bezdôvodným krikom na dieťa, pričom divoko rozhadzuje rukami): "Victoria, prestaň prosím Ťa, to kde sme, toto naozaj nie je možné, snáď nebudeš plakať pre kúsok jedla!" (odchádza)
Victoria (pozerá sa na odchádzajúceho otca, oči doširoka otvorené, rýchlo si utiera slzy a sopeľ rukávom): "Ja naozaj nerozumiem prečo kričí, veď som sa len pýtala.. Mami, oco mal dnes v práci ťažký deň alebo snáď neposlúcham?"

- - -

keďže každý príbeh má mať morálne ponaučenie (ten, ktorý nemá je nanič), tak tu ho máte:

- pre rodičov:
1. Kinderko nie je jedlo!!! je to čokoláda, ktorá v sebe skrýva hračku a nevyvážite ho ani balíkom cukríkov, to sa nedá!
2. Nielen my od vás.. aj vy od nás sa máte čo učiť..
3. Nekričte na deti keď pochybíte vy a aspoň sa snažte byť spravodliví.. my aj tak vieme, že stranu držíte súrodencovi vždy práve vtedy, keď sme v práve my.

- pre deti:
1. Nie všetko je vaša vina, tak neberte dospelákov príliš vážne.
2. Ak váš súrodenec dostal kinderko, nevzdávajte sa, dokedy ho nedostanete tiež!!! Máte naň nárok i právo! (na záver podotýkam, že posledné kinderko zjedla mama - ževraj aby to bolo spravodlivé.. tak ja neviem)
3. Ste ÚŽASNÉ ( s veľkým U :)) a na rozdiel od dospelákov aspoň viete, čo chcete a čo potrebujete - a viete to aj rozlišovať ;) :)) mám vás rada a držím vám stranu <3

.. a pre všetkých na zamyslenie jeden dobrý článok, ktorý som našla keď som behala po nete.. *klik sem* dobrú noc všetkým, deťom i dospelým..