trvalo to skoro rok.. proces transformácie nedokončený, štúdiá nedokončené, ale človek zbalí kufre a je to tu - inšpirácia, nápady, potreba formulovať, ukladať a zdielať myšlienky.. takže po roku mám jediný záver: CESTA JE ŽIVOT, CHCEM MARINGOTKU :)
prvý raz v živote som sa vrátila na miesto, kde už som niekedy bola s tým, že viem, čo ma čaká. toť veľká zmena :) netradičná a - čuduj sa svete - celkom príjemná :) takže som zase v Belgicku, pri "mojej rodine" s "mojimi deťmi". výhodou a nevýhodou v jednom je, že sa všetci poznáme.. takže:
Géraldine: milá, starostlivá, rodinne založená, priama a úprimná
Philippe: gurmán, workoholik, aktívny otec na plný úväzok
Harold: malý veľký sedemročný chlapec, stále vymýšľa sprostosti a všetkých nás rozosmieva a pritom je na svoj vek až príliš vážny a zaneprázdnený; trikrát týždenne sa aktívne venuje piatim športom a otec naňho kladie priveľké nároky
Victoria: bystrá šikovná holka, ktorá používa frázy dospelákov a už v piatich rokoch pochopila, že plač je ženskou zbraňou číslo 1; inak jej mama vsugerovala, že je na svoj vek pritučná a musí si strážiť líniu, takže chúďa dieťa nemyslí na nič iné len na to čo jedla, môže, nemôže a bude jesť
Charles: malý coquin (lepší výraz neexistuje - preklad: huncút, figliar nevystihuje dokonale jeho podstatu :)) roztopašné dieťa, ktoré sa pýta na ruky a nazerá do ženských výstrihov; každé poobedie hľadá niekoho na maznanie, ráno v posteli sa rehoce a panicky sa bojí všetkých živých tvorov, aj keď ich všetkých zdraví ich rečou :)) inak sa dokáže celý týždeň hrať s balíkom penovej kukurice a na svoj vek (3 roky) môže všetko a nič nemusí, "veď je najmladší"
(tu ma napadá, že táto "moja rodina" je ukážkovým príkladom k učebnici Sourozenecké konstelace :)) teóriu mám v malíčku, študujem a overujem v praxi :))
Kristína: keď sa spýtate rodičov, povedia vám že hanblivá, príliš priama, spontánna, detsky úprimná, kreatívna a tvrdohlavá; detí som sa dnes pýtala a zhodli sa na tom, že som k nim až moc milá, správne strelená, vôbec nie prísna (ale mračím sa a tvárim sa že sa hnevám ;), že vždy držím slovo, nikdy nenadávam a že pri mne nemajú pocit, že ma otravujú. Toť celkom dobré hodnotenie, takže sme si asi vzájomne "sadli" :)
- - -
len tak za okraj, keď som sa detí pýtala či som sa od minulého roka zmenila, tak zhodnotili že mám dlhšie vlasy, trhnutejšie nápady, rovnako veľký zadok a už toľko nezívam keď ma zobudia o pol siedmej :)) nakoľko moje deti sú úprimné tak im verím aj to že som nepribrala :D
vyňaté zo včerajšieho rozhovoru:
- Kristína, prečo máš fúzy?
- Ona nemá fúzy, fúzy majú len chlapi a nepýtaj sa, mama hovorí že to je nezdvorilé.
- Kristína, Ty si chlapec? D:
- - -
"moje deti" vedia byť kruté k súrodencom, sem-tam sa hryzú, robia si zle, otravujú sa navzájom a "ta-ta-ti-ta-té-e" (= kiš-kiš-bé-bé) je na dennom poriadku, veď súrodenecká rivalita.. ale keď idete proti jednému, tak je z nich zrazu nerozlučné trio :) jednodňoví čerti sú obyčajne milí a zlatí, nápadití a je s nimi strašná sranda =) výhodou i nevýhodou v jednom je, že sa už poznáme, takže viem ako na ne ;) :)) alebo skôr ony ako na mňa? :P
a poviem vám, moja mama má pravdu.. asi budem ešte dieťa (chvalabohu ;)lebo ja vám tým dospelákom vôbec nerozumiem.. och vy dospeláci - môžete úplne všetko, nemáte žiadne hranice a zábrany, všetko viete najlepšie a na všetko máte vždy odpoveď. a dostať z vás jedno "prepáč", to by vás museli na škripci naťahovať.. nechápem prečo vám dospelákom vadí, že si šušne vyberáme prstami (naozaj to robíme len vtedy, ak to nejde vysmrkať do vreckovky - a inak, zo smrkania NAOZAJ duní v hlave!), že kričíme, smejeme sa a plačeme keď máme chuť, že hladkáme cudzích psov a mačky a keď ideme po chodníku, brnkáme prstami o ploty, lebo to vydáva príjemný zvuk :) čo je na tom zlé? ubližujeme tým niekomu? a čo je na tom, že hovoríme čo si myslíme a nejeme čo neľúbime? prečo nemôžeme skákať po barinách keď máme gumáky a pršiplášte povinné? a prečo vy môžete všetko a my nič? veď tiež vylezáte na miesta, z ktorých nedočiahnete nohami na zem a potom padáte na hubu. a tiež jete sladkosti, len si myslíte že vás nikto nevidí, keď ich jete potme! my máme aspoň prehľad o tom, kto koľko zjedol a koľko ešte môže zjesť. a prečo nemôžeme objímať ľudí, ktorých máme radi? prečo my nohy na stôl vykladať nemôžeme a vy áno? a prečo sa melón musí krájať na trojuholníky a jesť vidličkou? načo nám kupujete oblečenie, ktoré si nemôžeme zašpiniť keď sami viete, že čím viac sa snažíme, tým viac škvŕn spravíme? a videli ste už dieťa, ktoré odmietne lízatko?? tak prečo nám ho najskôr dáte a vzápätí nám poviete, že si ho máme odložiť na neskôr? a kedy to bude neskôr? ako dlho trvá päť minút? a koľkokrát sa ešte vyspím? a prečo sa nepatrí rozprávať s cudzími ľuďmi??
..a takto by to šlo donekonečna.. ale vy by ste určite našli odpoveď na všetko. (týmto odporúčam tým, ktorí ešte nečítali, študijnú literatúru: starú tenkú obrázkovú knižku s názvom KEBY SOM BOL DOSPELÝ. Knihu vám dospelákom rada požičiam, aj keď cenné veci sa ževraj nepožičiavajú (neviem prečo) - je v mojej knižnici (čo nie je moja knižnica, ale knižnica mojich rodičov v mojej izbe, ktorá tiež nie je moja - neviem prečo - dospelák by povedal "lebo je to tak")
(a ešte kopa iných vecí, ale deti vedia a dospeláci si domyslia :-)
k napísaniu tohto krátkeho článku po dlhej dobe ma inšpiroval včerajší rozhovor:
Harold (v ruke drží žlté vajíčko z kinderka, na tvári víťazný úsmev): "Ta-ta-ti-ta-té-e"
Géraldine (búrlivo gestikuluje a hrozí, čím chce synovi naznačiť, že sa má schovať pred ostatnými a neprovokovať, lebo mu kinderko zoberie do úschovy)
Charles: "Halold dostal kindelko!"
Victoria: "Ale prečo on môže a ja som dostala len cukrík?"
Géraldine (svojho syna by najradšej zabila na fleku a červená od zlosti, že Philippe dal z posledných dvoch kinderiek jedno Haroldovi - takže to znamená kúpiť ďalší balík kinderiek, nájsť pohotové vysvetlenie,..) - kričí: "Phiiiiiil!!"
- na scénu prichádza otec, žujúci žuvačku, v ruke drží poloprázdny balík čokokeksov -
Victoria (po tvári sa jej kotúľajú slzy nespravodlivosti, ale neplače, lebo veď už nie je bábo): "Oco, môžem dostať to druhé kinderko? Ja som ešte nemala.."
- Gé hádže vražedný pohľad na Philippa, Phil na Harolda -
Philippe (otáča sa chrbtom, lebo bol upozornený na balík čokokeksov, ktorý deti určite zbadajú; svoju bezmocnosť prejavuje bezdôvodným krikom na dieťa, pričom divoko rozhadzuje rukami): "Victoria, prestaň prosím Ťa, to kde sme, toto naozaj nie je možné, snáď nebudeš plakať pre kúsok jedla!" (odchádza)
Victoria (pozerá sa na odchádzajúceho otca, oči doširoka otvorené, rýchlo si utiera slzy a sopeľ rukávom): "Ja naozaj nerozumiem prečo kričí, veď som sa len pýtala.. Mami, oco mal dnes v práci ťažký deň alebo snáď neposlúcham?"
- - -
keďže každý príbeh má mať morálne ponaučenie (ten, ktorý nemá je nanič), tak tu ho máte:
- pre rodičov:
1. Kinderko nie je jedlo!!! je to čokoláda, ktorá v sebe skrýva hračku a nevyvážite ho ani balíkom cukríkov, to sa nedá!
2. Nielen my od vás.. aj vy od nás sa máte čo učiť..
3. Nekričte na deti keď pochybíte vy a aspoň sa snažte byť spravodliví.. my aj tak vieme, že stranu držíte súrodencovi vždy práve vtedy, keď sme v práve my.
- pre deti:
1. Nie všetko je vaša vina, tak neberte dospelákov príliš vážne.
2. Ak váš súrodenec dostal kinderko, nevzdávajte sa, dokedy ho nedostanete tiež!!! Máte naň nárok i právo! (na záver podotýkam, že posledné kinderko zjedla mama - ževraj aby to bolo spravodlivé.. tak ja neviem)
3. Ste ÚŽASNÉ ( s veľkým U :)) a na rozdiel od dospelákov aspoň viete, čo chcete a čo potrebujete - a viete to aj rozlišovať ;) :)) mám vás rada a držím vám stranu <3
.. a pre všetkých na zamyslenie jeden dobrý článok, ktorý som našla keď som behala po nete.. *klik sem* dobrú noc všetkým, deťom i dospelým..
