Malá Maya je zrazu doma - úplne nečakane a vyzerá to, že natrvalo. Teším sa s ňou, že sa našla a prešla do inej životnej etapy a zároveň mi je tak zvláštne ľúto, že čím ďalej tým viac tulákov kotví a usádza sa a my zvedaví Janovia-buchtožrúti sa tiež svojím spôsobom transformujeme; síce nekotvíme a necítime potrebu zastaviť sa a vybaliť, i tak už cestujeme inak, pohodlnejšie, nerozprávame sa s každým koho stretneme a dokonca sa celkom radi vraciame na miesta, ktoré už poznáme.
Som v Belgicku už druhé leto.. všetko je super, necítim že by som pracovala, viem čo ma čaká, všetci ma majú radi a stávam sa akýmsi zvláštnym dočasným členom rodiny. Čas ubieha príliš rýchlo.. Na dovolenku ideme zase do Toskánska, síce o pár kilometrov viac na východ, ale i tak mám pocit akoby som sa dvadsiaty raz vracala na privát do Nitry - viem že treba ísť hore kopcom a keď prídem na Klokočinu, už idem automaticky, bez rozmýšľania a uvedomovania si.
Rovnaký pocit ako vo Florencii - môžem byť kdekoľvek nablízku, vždy ma niečo pritiahne späť na tie dôverne známe miesta.. dám si raňajky, rozprávam sa s pekárom, prejdem sa mestom kým turisti spia, pomôžem nejakej vyfintenej ukecanej talianskej babke prejsť cez cestu, dám si zmrzlinu pri rieke a zase si odfotím ten istý most pri východe slnka, pretože sa mi zdá, že sa každé ráno mení.. pohybujem sa bez mapy, pamiatky mám obehané a podzemné cesty si raz tiež pozriem - keď zoženiem skupinu dvadsiatich ľudí, nebude štátny sviatok a ja budem aspoň dva dni dopredu vedieť, že zase prídem..
Nepamätám si udalosti ani tváre, ale až príliš dobre si pamätám Tomášovho dedka, ktorý stál pri zrode nitrianskeho sídliska. Pamätám si, že som uňho jedla makový zavináč a rozmýšľala nad tým, či mu mám tykať alebo vykať..
Cestovanie a objavovanie nie je vždy jednoduché, aj s anjelmi na cestách nie vždy nájdete miesto na parkovanie, občas sa potýkate s problémami, nosíte celý svoj život na chrbáte a z času na čas sa vyplačete, pretože neviete ktorým smerom ísť a spýtať sa na cestu nie je koho.. Na všetko neľahké však veľmi skoro zabudnete, zvyknete si na to, že isté veci sú samozrejmé a všetko zlé sa na dobré obráti.. Z Umbrie si pamätám len celodenný smiech a radosť, hudbu, ktorú sme pri práci počúvali, škorpióny, ktoré som zabíjala ako muchy a nádherný mandľovník, ktorý som mala pod oknom. Žiadne zlé ani negatívne spomienky, len krásna príroda, šťastní ľudia, čistá voda a olivové háje. Idyla, z ktorej som utiekla skôr než som si zničila zdravie, pretože z času na čas treba prehodnotiť rebríček priorít.
"Nie miesta sú dôležité, to ľudia a zážitky s nimi sú tým, čo ich robí krásnymi," povedal raz jeden tulák a ja dnes viem, ako to myslel.. nie Provence, ale windsurfing s americkým francúzom a zistenie, že zem je guľatá a točivá; nie Umbria, ale učebnicový príklad školy života pod vedením zvláštneho manželského páru, ktorý svojím spôsobom obdivujem.. Florencia nie je nič viac ako neplánovaná dovolenka s brazílčankou, ktorá sa hneď po predstavení nasťahovala ku mne do postele, pretože sa tam cítila dobre a ktorú stále hľadám, lebo sme na seba stratili kontakt. Amsterdam, to je afričan, ktorý vyhrýza marhule, pretože odmieta jesť chlpaté ovocie; slovák, s ktorým som bývala, cestovala a žila aj napriek tomu, že jeho meno nebolo ozajstné a jeho svedomie čisté; Restaurant de passage, kde som nápoje miešala s úsmevom, pracovala s radosťou a kolegov obšťastňovala svojím Mango surprise.. Utrecht, to je Enzo, starý taliansky barman, ktorý stíha konverzovať s mužmi, baliť ženy, jednou rukou gestikuluje a druhou otvára tri fľaše vína, pričom vám stále pozerá do očí..
Či už ste doma alebo na cestách, váš život, spomienky a vlastne všetky udalosti vo vašom živote nie sú ovplyvnené tým, či máte strechu nad hlavou deravú alebo pozlátenú; všetko je len o ľuďoch okolo vás.. SNEH, to je pešia nočná cesta z Jablonice do Trnavy, ranná KÁVA značí pomoc, JESEŇ, to je šuchotanie a besnenie v promenáde, TELEFÓNNA BÚDKA slúži na čítanie rozprávok, PARÍŽ je pekný len ak máte sladkých sedemnásť a SMÚTOK vždy zaženie spomienka na nočné lovenie mačiek.. Pod pojmom PLASTOVÝ ODPAD si vybavím hudbu a poobedie v zelenom nahrávacom štúdiu, POULIČNÉ OSVETLENIE sa mi spája s veselým behom mestom, VLAK s chlapom, ktorý vám kľačí pri nohách, BOWLING s Jackiem Chanom, PAELLA ako súkromný cigánsky koncert v bare v Arles, SYR ako desať priateľov na meter štvorcový, JARMOK, to je babie leto s cukrovou vatou vo vlasoch, do KINA sa chodí vyjedať sladkosti, lebo keď vás nikto nevidí jesť, tak nepriberáte.. DÁŽĎ - to je beh mestom a skákanie do mlák, BETÓN pripomína pokladanie dlažby s taťom, PEČENÉ ZEMIAKY sa zapíjajú zásadne červeným vínom, na SILVESTRA sa vždy počítajú hviezdy, MäTA ako rozhovory s maminou, KOĽAJNICE pripomínajú intímne dievčenské rozhovory, ŠKORICA S JABLKAMI je vôňou detstva a MALINY jeho chuťou, PIZZA, to je závan kreativity, DIVADLO - chytanie bodliakov na purpurový rolák a ČAJ bude navždy synonymom pre kľud, čas, pohodu, posedenie s priateľmi, vyjedanie perníkových zásob alebo pre prvé rande, podľa ktorého si zorganizujete všetky ostatné..
(Pre neúnavných hľadačov pripomínam, že tento článok nemá mať pointu.. :))
Ja len že sa na vás všetkých teším, chýbate mi - niekedy viac, inokedy menej - podľa toho, koľko času mi ostáva na zamýšľanie sa nad každodenným životom.. dnes mám voľno, tak som ho venovala VÁM VŠETKÝM - na ktorých mi záleží.. pijem čajík, chrúmem keksíky, som zabalená v teplej červenej deke; neučím sa, nenakupujem, necestujem, nespoznávam, nečítam.. dnes len píšem a myslím na vás :-) teším sa na najbližší čajík s každým s vás :)) príjemný deň vám želám, mám vás rada <3
