SEPTEMBROVÁ NOSTALGIA

KONEČNE :-)
ešte raz sa vyspím a je tu zas - SEPTEMBER :) najkrajšie ročné obdobie, mesiac, čokoľvek. pre mňa bude navždy synonymom pre nový začiatok.. nový školský rok, noví priatelia, nové lásky, nový peračník, nová aktovka, nový pocit v novom oblečení, s novým účesom.. ešte aj zubnú kefku treba vymeniť. všetko hodiť do práčky, umyť, vykartáčovať, zmyť zo seba letný pocit a tešiť sa na to, čo príde.. fotky z letných dovoleniek založiť poriadne hlboko do skrine, ukončiť nefunkčné vzťahy, vybaviť všetkých lekárov a začať sa tešiť na každý jeden deň. áno, to je september :) každý rok rovnaký a predsa neopakovateľný septembrový pocit :)

keď som bola malá, september ma vždy prekvapil.. čakala som ho od konca júna, a predsa - zrazu bol tu, zjavil sa z ničoho nič hneď potom, ako mi nejaký škodoradostný dospelák oznámil, že prázdniny skončili..
s nástupom na jeden i druhý gympel som tiež počítala a napriek všetkému som sa vždy až hlúpo a neuvedomelo tešila, až skončia letné prázdniny a ja sa zase budem cítiť ako nový človek v novej koži, ktorý začína na novom mieste.
výška? žiaden problém.. hlavne že už je september a ja zase začnem od nuly, v novom a nepoznanom prostredí :)
dosť, koniec, stačilo, nemám chuť študovať, idem žiť ako dospelák a konečne po svojom.. septembrové rozhodnutie, ktoré o rok vystriedal dobre známy a predsa nový pocit - zase začať študovať.

keď tak bilancujem, tak tých študijných septembrov bolo v mojom živote akurát tak dosť.. jedna výška úspešne skončená, druhej už nevenujem toľko pozornosti a ani predštátnicový stres už neprichádza skôr ako 12hodín vopred.. je čas na nový začiatok.
tento september je iný - po šiestich rokoch mojich letných úletov sa naposledy vraciam domov a pocit novoty sa mi poslednýkrát prekrýva s pocitom návratu k rodičom, do mojej starej postele a so začiatkom školského roka. a predsa.. titulovali ste ma za oficiálne dospelú. mám za úlohu zorientovať sa na trhu práce, nájsť si svoje miesto v živote, prípadne sa na nejaký čas ukľudniť a usadiť.. aspoň než príde ďalší september a otvoria sa mi všetky dvere dokorán.. viem, že to nebude jednoduché a nemám očakávať zázraky.. a i napriek tomu sa teším ako prváčik do školy :)

neviem, prečo kalendáre začínajú prvým januárom a silvester nepovažujem za žiaden významný deň. svoj kalendár si pravidelne kupujem na letnej dovolenke a vždy hľadám ten pre študentov, ktorý začína prvým septembrom a končí v lete, kedy ho aj tak nikto neotvára a nepotrebuje. a i keď normálne spávam ako drevo, posledný augustový deň vždy pozerám do plafóna a hlúpo sa usmievam, lebo viem, že zajtrajšok bude voňať inak ako ostatné dni ;) myslím že ten, kto zajtrajší deň ustanovil za štátny sviatok, bol z rovnakého cesta :) veď deň ústavy, ktorá bola prijatá dávno pred vznikom samostatného štátu je kravina na kvadrát - alebo - pekná zámienka na to ustanoviť tento výnimočný deň za sviatok, aby si ho mohli užiť deti aj dospelí :) žiadne zháňanie zošitok a prezuviek, žiadne skoré vstávanie, obchody zavreté.. tak to má byť ;) :))!

---
zajtra je v Belgicku bežný pracovný deň - rodičia idú do práce, deti sa vracajú do školských lavíc.. nie na chvíľu, ako sa chodí u nás - idú pekne na celý deň, lebo ráno ich rozhádžu do tried podľa krúžkov a hneď ako sa premiestnia tam kam patria dostanú rozvrh a začínajú s riadnou výučbou. (zoznam školských pomôcok dostali ešte cez prázdniny, takže už majú aj nakúpené aj v taške zbalené.) prvý školský deň je v Belgicku krutý.. ten slovenský štátny sviatok zase nestíham, ale i tak budem dnes čumieť do plafóna a usmievať sa, lebo zajtra mám deň voľna tak ako som chcela :) zobudím sa s úsmevom na tvári, spravím si čajík, oblečiem sa do teplých jesenných farieb, budem sa dobrovoľne tlačiť v autobuse s prváčikmi a prechádzať niekde po Waterloo, lebo v Bruseli bude noša ľudí, s letom sa rozlúčim perníkovou a fialkovou zmrzlinou aj keby pršalo, budem dýchať vôňu začiatku školského roka a keď sa podarí, tak deťom zoženiem šarkana, aby sme ho mohli vyskúšať než pôjdem domov ;) :)
---

..zajtra začína nový rok a nové obdobie v mojom živote; ďalšie prekvapenie, ktoré príde zabalené v pestrofarebnom jesennom lístí, bude príjemne šuchotať a nech bude akékoľvek, budem sa naň usmievať odhŕňajúc si babie letá z tváre.. príjemný jesenný vietor hrajúci sa s rozpustenými vlasmi, púšťanie šarkanov, chladné rána, slnečné dni, farebné ulice, zvieratká z gaštanov, zberanie jabĺk a hrušiek.. a aby som to neprepásla, tak aj skorý návrat domov.. lebo vždy keď niečo začína, niečo iné musí skončiť.. tak do skorého videnia :)

weakness

Za posledné 3 dni som si 4 krát zbalila batožinu, prešla viac ako 1000km, ochladilo sa o 19°C.. nekonečná únava, na ktorú nepomáha spánok.
Začínam neznášať 80hodinové pracovné týždne, balenie kufrov za 5minút a spánok v dopravných prostriedkoch.. Sľubujem si, že tento rok zvoľním tempo, pracovný čas skrátim na polovicu, kufre vyložím niekam mimo dohľad a dosah a prestanem počúvať volanie divočiny.. lebo toto JE divočina.

Som unavená.

nocľaháreň

Príjemný letný večer, vystupujem z vlaku vo Florencii a svižným tempom kráčam k cieľu. Neviem presne kam, len viem, že by tam mali byť dvere na kľúč, normálna posteľ, prijateľná cena, sprcha a wi-fi; veď ten počítač predsa netrepem so sebou zbytočne. O ôsmej večer sa snažím nájsť hotel v centre kúsok od železničnej stanice a som rozhodnutá nespustiť zo svojich nárokov.
S ubytovaním a bezdomovectvom mám bohaté skúsenosti, tak si hovorím, že niečo sa predsa len nájde, veď peniaze mám a prespať chcem len jednu noc, potom idem ďalej.. Florencia je nádherné mesto, v mojich očiach najkrajšie a najúžasnejšie; hotelov tu máte 10 na meter štvorcový, ale tých turistov.. no nič. A tak chodím od hotela k hotelu a stále dúfam, že niečo nájdem – nie je predsa možné, aby bolo všetko obsadené, alebo áno..?
Našla som :) hotel, v ktorom som spala takto pred rokom, kde sa nosia raňajky do postele na hodinu, ktorú si objednáte a veľká posteľ s vlastnou vaňou sú samozrejmosťou. Tak veselo bežím po schodoch a celá šťastná sa pýtam: „Dobrý večer, máte voľnú jednoposteľovú izbu?“ Odpoveď znie nie. Ostávam stáť celá zarazená a pýtam sa na inú izbu – s manželskou posteľou, dvoma posteľami.. Odpoveď stále rovnaká – všetko plné. Chlapec, vidiac moje zúfalstvo, hľadá pohotové riešenie; jedno by bolo, posledný pár, ktorý si izbu rezervoval ešte nezaplatil a neprišiel, tak ak neprídu do desiatej, môžem sa prísť spýtať, zatiaľ som na čakačke. Takéto riešenie sa mi nepozdáva, aj keď necháva aspoň nádej. Tak ešte chvíľu kecáme a prichádza ponuka – že môžem prespať v jeho izbe, že mi prinesie matrac a zaplatím len symbolickú čiastku, ale musím odísť o šiestej ráno, lebo sa strieda na smene s iným týpkom. Neodolám a pýtam si kľúč.. vstupujem do súkromného bytu, ktorý je súčasťou hotela a už sa necítim ako cudzinec. Mladý chalan nemá viac ako 18 a byt odráža jeho osobnosť – zaneprázdneného pracanta, ktorý má všade rozložené počítače, knihy a riady umýva raz za týždeň. Žiadna spálňa, matrac je rozložený v obývačke na zemi a druhý by sa zmestil vedľa neho, oddelený písacím stolíkom. Ešte chvíľu pozorujem a váham, ale ponuka sa mi nepozdáva; predsa len je vyšší a svalnatý a i keď je sympaťák, asi mám predsudky. Poďakujem teda, vezmem si ešte jeho telefónne číslo pre prípad, že by som bola v núdzi alebo že by sa posledná izba zázrakom neobsadila a pokračujem v hľadaní.. Na rozlúčku dostávam cennú radu – nakoľko sa dokážem dohovoriť taliansky, nemám to skúšať po anglicky. Pokračujem v hľadaní..
Ďalšia etapa hotelov ma unavuje – behám z poschodia na poschodie a všade sa pýtam. Prvotný problém „kompletne obsadení“ pretrváva, pridáva sa ďalší – cena stúpa. Čím bližšie k škaredej časti stanice, tým drahšie nocľahy. Posledná ponuka bola desivá – 10e poschodie bez výťahu, cena za skladaciu jednoposteľ bez kúpeľne 60€. Že som to ja, hovorím po taliansky, je neskoro večer a hádam sa o tom, že je to prehnaná cena, tak to bude za 50 pre mňa aj s wifinou. Škaredo sa mračím, lebo urputne rozmýšľam, či toto nebola posledná normálna ponuka, ale napriek tomu poďakujem a cupitajúc dolu schodmi zaželám príjemný večer.
Po tom, čo som omylom našla voľnú posteľ v hosteli, odmietam. Veď predsa v taške nemám ani pyžamo, tak ako asi budem fungovať v izbe so 6imi ďalšími ľuďmi? A keď už sme pri tom, tak mne ide hlavne o tú chvíľu samoty a nie o spoločnosť hlučných amíkov s nechutným akcentom. Asi som náročná.. Je deväť hodín večer, som unavená, smädná, hladná a náročná. Odmietam všetky možnosti ubytovania v malým tmavých uličkách, lebo chcem aspoň vnímať nočný život a pohybovať sa bez strachu a niekde zase odmietajú mňa – najmä v moslimskej štvrti, ale veď tam sa mi vôbec nepáči. Rozmýšľam nad tým, ako by mal človek vyzerať nato, aby dostal ubytovanie neskoro večer.. priehľadná tunika, biele nohavice, kožená taška. Bolo by lepšie mať bradu po zem a špinavé topánky? Neviem.. vyskúšam nabudúce.
Pomaly sa plíži beznádej a snaží sa mi usadiť v hlave. Všemožne ju potláčam a hľadám ďalej. Dostávam tip na ulicu s normálnymi cenami ako aj radu, že nemám behať po hoteloch, ale zvoniť dole pri dverách a pýtať sa, nech sa zbytočne nenaháňam. Objavujem maličký krásny hotel pri kostole a nachádzam stratený úsmev. Z recepcie na mňa pozerá mladý opálený talian so zelenými očami a s výstavným úsmevom mi oznamuje, že už majú len trojposteľovú izbu za stovku.. Úsmev neúsmev, cena za izbu bez netu a s množstvom nepotrebných postelí zápasí s prostredím, únavou a úsmevom z druhého konca recepcie, ale víťazí zdravý rozum. Odchádzam, rozhodnutá spustiť z nárokov a prípadne sa vrátiť na začiatok, lebo už aj 60€ sa mi zrazu zdá normálna suma. Je trištvrte na desať, slnko zapadlo, taška oťažieva, v bruchu škvŕka.. stanovujem si poslednú métu: prejdem poslednú ulicu a vrátim sa hocikam, kde ma ubytujú, ak tam bude aspoň net.
Zvoním na jeden z posledných zvončekov, počuť len šum a dvere sa otvárajú.. Idem na štvrté poschodie bez výťahu, pozdravím a pýtam sa už úplne automaticky „Avete una camera singola per stasera?“ - „Sí,“ hovorí ten pán za pultom a ja sa ešte pre istotu spýtam na cenu. „Koľko?“ stále nechápem a pýtam sa, lebo som si istá že zle počujem. „A máte aj net?“ „Wifi, ak vám stačí, alebo môžete ísť do počítačovej miestnosti a pripojiť sa z niektorého z našich počítačov.“ Stojím vo dverách, taška na stoličke, úsmev na perách a jediné na čo sa zmôžem je „super“ =) Ujo nechápe, začudovane na mňa pozerá a pýta sa, či chcem izbu vidieť. Tak si ju pre istotu idem pozrieť a naozaj nechápem.. izba v centre, s netom, príjemným ujom, vlastnými kľúčami, spoločnými sockami a ujo si pýta len 30. Tak mu hľadám občiansky, platím v malých bankovkách a presne a ujo sa pýta, kde mám batožinu, či mi ju má pomôcť vyniesť hore (nie ujo, všetky ženy nenosia so sebou kufor, niektorým stačí bežná taška :). Ujo ma tituluje za ozajstného cestovateľa, že „konečne niekto normálny, kto hovorí taliansky, neostáva týždeň na rovnakom mieste a nenecháva sa obmedzovať stádom spolucestujúcich.“ Už sa usmievam aj ja a s ujom kecáme na všetky témy – a to som ani nevedela, že viem po taliansky :D Keď som mu asi dvadsiaty raz poďakovala – lebo šak slušne vychované slovenské dievča ďakuje za všetko – ujo sa už smeje a snaží sa mi vysvetliť, že za samozrejmosť sa neďakuje a že ďakovať má on mne, lebo mu platím.. no nechápavý ujo :) pre istotu sa ešte spýtam, či by nebol aj nejaký uterák, ujo pohotovo zaloví v svojej skrini a podáva mi hneď dva – ževraj že keď si pýtam, tak prečo nie. Och joj, keby boli všetky služby také bezproblémové ako s týmto ujom.. on ešte dodáva, že bodaj by všetci cestujúci boli takí pohotoví a nenároční ako ja. Myslím, že si rozumieme :)
Dnešný večer bol super.. super ubytko, skvelé mesto, nočná prechádza pri San Lorenzo, open-air koncert vážnej hudby, z ktorého mám zimomriavky ešte teraz a na záver konečne zmrzlina – dnes ochutnávka všetkých čokoládových odtieňov, počet kusov 11 :) tak už konečne viem, v čom sa líšia ;) napíšem o tom niekedy rozsiahly výskum pre tých všetkých okoloidúcich, ktorí na mňa pozerali a rehotali sa, že koľko zmrzliny so sebou vlečiem.. asi to pôsobilo naozaj komicky ;) :)) ..veď vy sa dosmejete, keď to raz dotiahnem do fundovaného výskumu :P ;) :))
___
(keď za sebou zatvorím dvere od izby, je na nich nalepená kopa papierov o tom, ako sa treba správať a čo je zakázané, a okrem iného aj cena izby – a tá je o dosť vyššia než cena, ktorú som platila ja. takže záverečné ponaučenie – zabudnite angličtinu a naučte sa aspoň základy jazyka krajiny, do ktorej cestujete.. ľudia vás vnímajú inak, vy sa cítite lepšie a istejšie a čím viac jazykov viete, tým viac jazykom rozumiete.. a tým viackrát sa stávate človekom :)) dobrú noc*

pozdrav z prázdnin :)

Áno, prišiel.. znie to neuveriteľne, ale po ťažkom týždni, kedy som viac spala v aute a na gauči ako v posteli (lebo skúste sa zdvihnúť z gauča o druhej v noci a prejsť do postele.. poznáme sa :))
je to tu – môj ďalší, veru zaslúžený, voľný deň :) Prišiel rovnako nečakane ako všetky pred ním, ale asi sa zo mňa stáva jasnovidec, lebo som ho vytušila skôr než on vytušil mňa :P dnešok bol príjemný, bolo len 32°C a povieval jemný vánok, tak som si povedala, že to využijem a konečne sa opálim ;) moja spolubývajúca Anaïse dostala rovnaký nápad, tak sme malých uložili do postele, nahodili plavky a zobrali všetky unudené deti, nech sa s nami idú hrať (lebo ležať pri bazéne ich nebaví už od druhého dňa a nás zase nebaví hrať sa samé – napríklad na také kvarteto je ideálny počet hráčov 6 - lebo minimálne dvaja vždy majú slnečné okuliare, takže keď sa im pozriete do očí, vidíte čo majú v rukáve a aspoň jeden nepochopí hru a pýta si všetko čo už má :) Tak sme zohnali deti, odbremenili rodičov a vyhrali sa do sýtosti, pričom ja som sa k slnku otočila čelom, aby som si opálila brucho a Anaise chrbtom, lebo brucho má čierne a chrbát snehobiely :)) medzitým sa nám zobudili malé deti, tak sme sa vyjašili s nimi a keď sme sa už unavené bravčové pečené rozhodli ísť si zaplávať, tak to prišlo – Gé. mi oznamuje, že Phil má konečne opravené auto a že ak chcem, zvezie ma o 5min. do mesta a môžem si vziať noc+deň voľna.. Celá šťastná rozmýšľam, či to nie je veľa (áno, šibe mi – od piatej poobede do piatej poobede ďalšieho dňa je to stále len 24hodín raz za 7 dní), ale i tak – príjemný večer niekde vonku, noc osamote, prístup na net, noša zmrzliny v posteli a kľudne aj celodenný spánok, no niečo nepredstaviteľné :)) samozrejme že ma to zlákalo, takže som si v rýchlosti dala sprchu a vzala tašku so všetkým čo mi prišlo pod ruku a ešte mokrá a v nohavičkách som utekala k bazénu oznámiť, že ponuku beriem ak taxi ešte neodišlo :) veď napokon, môj posledný voľný deň mi bol oznámený ráno o 11:30, potom čo som sa musela zobudiť na pol deviatu, obliecť a nakrémovať deti, prestrieť stôl pre 19ich a zo 10 krát hrať o isté pexeso.. tak som si to racionálne odôvodnila, aby som sa necítila ako sebec, schmatla fľašu vody a utekala sa rozlúčiť s Anaise..
Ja som to vedela.. už od začiatku prázdnin a ešte aj dávno predtým – vždy to je úplne rovnaké.. Prídete na dovolenku, vybalíte kufre a máte pocit, že sa čas zastavil a tých 15dní je dostatočne veľa. A pritom už druhý deň tušíte, že sa zase nestihnete s nikým rozlúčiť, kufre budete baliť na poslednú chvíľu a darčeky zháňať ešte cestou domov, lebo ak bolo kedy, neboli suveníry a ak boli suveníry, nebolo kedy.. klasika. (Neznášam dovolenky a neznášam lúčenia.. preto vždy odchádzam na dlhšie než 15dní a som celkom rada, že sa so všetkými nestíham rozlúčiť – aj keď sa vždy všemocne snažím ;) :)
Phil už v aute, ja bežím, voda z vlasov mi steká prúdom a koleno krváca (lebo nedorežte si kolená keď sa snažíte do tých 5min. vopchať aj depiláciu..), hádžem tašku do auta.., Victoria mi oznamuje že mám na kolene bobo a že mi pohľadá náplasť s princeznami ak chcem, Anaise drží v ruke karty a oznamuje mi, že bezomňa to nebude ono, ja ju v rýchlosti objímam (3krát, aj keď vie, že neznášam francúzske objímanie) a sľubujem, že na ňu budem myslieť keď budem večer jesť zmrzlinu a inak vždy keď budem mať možnosť cmúľať cukríky na verejnosti, Charles beží za mnou, v ruke drží svoju obľúbenú bárbí a kričí, že som mu zabudla dať pusu na dobrú noc, všetky ostatné deti stoja v riadku a pýtajú sa čo sa deje a dospeláci sa snažia zorganizovať ten chaos a dávajú posledné inštrukcie v štýle „nezabudni sa ozvať keď dorazíš“ a „daj vedieť či si sa ubytovala“ a „keby hocičo, tu máš náš zoznam telefónnych čísel“.. a tak ďalej, viete si predstaviť :)
Celé mi to docvaklo keď sme sa jašili s najmenšími a Anaise to vyslovila.. snažila sa pripraviť malého Johna na to, že ju dnes uvidí naposledy, že mu dá poslednú pusu na dobrú noc, posledný raz prečíta Tchoupi-ho a keď sa ráno zobudí, ona už bude niekde v zácpe pri St. Gothard. To je koniec prázdnin – smutný, ale reálny a vždy rovnako nečakaný. A i keď som sa veľmi tešila na to, že dnes budeme naposledy kecať do noci, potápať sa keď je úplná tma, deti spia a nad hlavami nám lietajú netopiere, že budeme cmúľať potajomky cukríky, počúvať hudbu a strašne sa smiať, vedela som už včera, že to je náš posledný večer.. tak som vyťala klimatizácii, nech to stojí za to (lebo klíma na dom na deň stojí 10€ a ak to bude treba zaplatiť, tak to bude prúser len pre mňa – lebo veď sme to vedeli od začiatku, ja som o 10 rokov staršia než ona a ostatní sa v snahe ušetriť budili na to, že z nich tieklo ako keby sa osprchovali), priniesla všetko sladké čo som našla, Anaise pustila hudbu a kecali sme.. netuším dokedy, ale na hodiny som naposledy pozrela o 2ej ráno a potom až o 5:30, keď som sa zobudila na gauči a rozmýšľala čo sa stalo a aký je deň..
Anaise bola super – 15ročná holka, ktorá bude mať o pár dní 16, podľa čoho by jej mala prislúchať nálepka „ach tá dnešná mládež“.. úplne skvelá spoluspiaca, spolubývajúca, spoluhrajúca, spolu-tajne-cukríky-cmúľajúca a spolu-normyapravidlá- porušujúca, ktorá tiež neznáša stres, nevie si predstaviť deň bez sladkostí a zbožňuje deti.. holt, sadli sme si :) hudbou, rovnakými názormi a postojmi asi na všetko a ešte aj veľkosťou oblečenia ;) inak používa úplne všetky kozmetické prípravky rovnaké – čo je úplne neskutočné – od vône a spreja, cez sprcháč až po lak na nechty :)) to je tiež praktické, hlavne keď sa vám podarí voňavku rozbiť a deti za vami prídu s tým, že vám chceli nakresliť kvetinky na zrkadlo v kúpeľni, ale nemáte dosť zubnej pasty ;)) :)) No a neskutočné je tiež to, že má chúďa rovnako blbé meno ako ja – lebo volať sa TIŠA (v preklade mačiatko) je asi také strašné, ako volať sa OVAR :)

..tak som na ceste do Florencie, idem si užiť posledný teplý voľný deň (lebo v Belgicku nás čaká strašných 13°C a obdobie dažďov – sa potom nečudujte, že budem doma chodiť s čiapkou a rukavicami.. ja holt ťažko znášam klimatické zmeny, som klimosenzitívna ;) :) a ak ste také ešte nepočuli, tak vám garantujem, že aj také existuje ;) :)) Zajtra ráno odchádza prvá várka našich prázdninových priateľov, v piatok druhá a v noci z piatka na sobotu odchádzame aj my.. Švajc, Belgicko a cca o 10dní na skok na Slovensko.. pre neinformovaných uvádzam, že som dostala ponuku a mám sa kam vrátiť po štátniciach, bez ohľadu na ich úspešnosť.. takže zvažujem – všetko závisí od aktuálnej ceny letu aller-retour na Slovensko, lebo veď koniec prázdnin je kritický a od aktuálnych pocitov po návrate.. majte sa pekne a užívajte prítomnosť, lebo na minulosť sa spomína a zajtrajšok nemusí prísť. ARRivedeRci* * *