deň debil.!

(zapisky z nedelnych ciest, 16.6.)

Keby som mala prvy mesiac prazdnin na severe zhodnotit podla dnesneho dna, poviem len - IDEM DOMOV. Po unavnej 7-hodinovej ceste do Trondheimu s milion zastavkami vsetkeho, co musim vidiet som si pozrela Trondheim a pre istotu som isla overit vlakove spojenie na sever. Vsetko sa zase zmenilo, neprestupovala som v Hell ale v Stjordal, kde som cakala na nocak (rozumej, nocny vlak) do Bodo. Pred sebou dalsich 10hodin cesty a tesim sa len na to, az zavriem oci a zobudim sa rano v Bodo..
Nastupim konecne do zmeskaneho vlaku, moje miesto je obsadene aj ked mam miestenku.. sadam si teda vedla drzeho cestujuceho, ktory mi zabral miesto, lebo chcem len spat a nechcem byt zobudena cestou ze som niekomu zasadla miesto ja. Mojmu spolucestujucemu sa nechce spat a je az prilis komunikativny, tak len tupo zivam a vytahujem mapu... ujco mi hned zacne cmarat do mapy, ze toto musim vidiet a tento ladovec ma ciernu farbu, ten nemozem minut a lozi sa nan z tejto strany a tu si viem pozicat udicu a gumaky a najviac lososov nachytam o druhej v noci... a ja si len hovorim, ze by to chcelo partaka. Mara a Mihal, helperi, s ktorymi som sa stretla u Vigdis, mozno pridu stopom za mnou na sever. Podarena to dvojka, uvidime, ci sa nase cesty este stretnu :-) Pytam sa ujca ze kedy vystupuje, reku ze kedy mozem konecne spat; hovori, ze cca o piatej rano. Tak ja nanho ze nech ma zobudi teda potom ked budem spat na vlakovu zabu a neprepcha sa cezomna a on sa smeje, zevraj v nocnych vlakoch v Norsku sa nespi a tma urcite nebude. Neony sice zhasnu hned ako sprievodca cvakne listky, ale slnko uz nezapadne.. Tak teda vzdavam posledne pokusy o spanok a kecame s ujcom. Su dve hodiny rano a vyzera to, ze slnko na zapade naozaj klesa za obzor... na moje velke prekvapenie do 10minut uz aj vychadza na vychode a zase je den :-) Ujco sa smeje, ze spat budeme az v novembri, teraz su biele noci, spanok sa nestiha. Vybava pre cestujucich na nocaku vsak pomaha a uz zakryta dekou s maskou na tvari pocujem, ze ujcovi zvoni budik. Je skoro 5 hodin rano, lucim sa s ujcom a pre istotu mi dava aj svoj mail, ze ak budem chciet ist s nim chytat lososy, mam sa ozvat.. este som ospala, nastavim svoj budik na deviatu. Prechadzka na WC a spat bola vtipna, vsetci cestujuci spia ponatahovani v ulickach, rolety su ytiahnute aby turisti mohli priebezne kukat z okna a kazdy ma hlavu zabalenu do deky, aby mohol aspon na chvilu zdriemnut. Myslim ze cesta na sever letecky musi byt otravne nudna, esteze som isla vlakom :P Moj nocny spolucestujuci mi este stihol odporucit, ze ak sa niekedy budem vracat z USA, nech si urcite booknem let cez Norsko okolo 23. juna... ze je to nezabudnutelny zazitok - slnko nezapada, len klesa k morskej hladine a nez zase vyhupne nad obzor, poskakuje nad morskou hladinou a ludia placu od uzasu a Nori spievaju hymnu. Mozno sa raz podari..

9:15 prichadzam do Bodo a mierim rovno do pristavu. Krajina je uz ina, pocasie je primorske a uprsane a trajekt 10:15 je zruseny, pretoze niekto na palube dostal infarkt a cela posadka meetinguje o tom, ako dalej. Listok sa kupit neda, lebo funguje zabehnuty socik system - kto skor pride a vystoji rad, dostane listok. Ostatni maju smolu. Ludia sa teda vzajomne striedaju, jedia, piju a cikaju a ja sa davam do reci s osamelym amikom, ze teda nech sa prestriedame a nestojime tam obaja ako truby. Typek je to riadny, isiel si pozriet Vaeroy a Rost (dva malicke neobyvane ostrovy zapadne od Lofot plne chraneneho hniezdiaceho vtactva, ktore ma lakaju odkedy som dostala do ruky mapu Norska) a hovori, ze sa tam neoplati ist; zevraj je uplna pravda, co sa pise v sprievodcovi - nadherne a jedinecne ostrovy, kde doprava nefunguje tak, ako by mala a tak sa turistom casto stava, ze na ostrovoch uviaznu cez noc alebo aj den navyse, lebo nie kazdy trajekt tam zastavi a nie kazdy, ktory najdete v informaciach aj pojde. Tomuto cestovatelovi sa to stalo tiez - uviazol na ostrovoch cez noc, dalsi den + dalsiu noc. Ked o polnoci konecne dorazil trajekt, naskocil nan a cely stastny od unavy zaspal.. prespal Moskenes stop a skoncil opat v Bodo... a tak uz treti den cestuje a snazi sa dostat na Lofoty, lebo vsetci jeho kamosi uz odleteli spat do USA a on sa este stale plavi hore-dolu a dufa, ze raz stastlivo dorazi domov tiez ;-)
OK, hovorim mu, ze dakujem za radu a ze po svojich skusenostiach tie ostrovy kludne vynecham... o 12ej konecne kupujem listok na trajekt, 2 krat sa pytam, ci naozaj ide do Moskenes a ktora je to zastavka a cela stastna pisem Tobiasovi, ze meskam a dorazim o pol 3ej. Je den debil, som hladna a unavena, idem teda do plavidlovej restiky a kupujem jedlo a zasobu kafe na celu cestu - hlavne nech nezaspim.. ;) americkeho sleepera poznaju vsetci, uz sa stal popularnym, prepravuju ho zadarmo, a aj tak si hovorim, ze nechcela by som byt v jeho kozi.. Tlacim lososovy sendvic, ktory po chvili pada na zem - smotanovo-lososovou stranou samozrejme.. tak tych par sust aspon zalievam velkym mnozstvom kavy, zvoni telefon.. Tobias z Rambergu ma ma vyzdvihnut v Moskenes, ale vola, ze je niekde na vylete, lebo mal zle zafixovane ze pridem az v pondelok a ze bohuzial sa vrati az vecer a nestiha ma vyzdvihnut. Hovorim ze v pohode, ze sa nejako dopravim teda ak mi zaruci ze mam kde prespat aspon; hovori ze jasne a este sa lucime s tym, ze mi odporuca hitchhiking, lebo busy nechodia, vies, je nedela.. uz sa len smejem od zufalstva, neznasam den v tyzdni, ktory sa vola NEDELA a hovorim si, ze aj den blbec raz musi skoncit..
Vlny a plavidla mam rada, morsku nemoc nepoznam a aj tak sa mi nahle zdviha zaludok, neviem ci zo stresu, unavy alebo tych par sust po dlhej dobe. Beriem teda batoh na chrbat a mojmu optimizmu nepridava praskajuci pravy popruh na batohu.. ved zajtra snad bude zase jeden  bezny, nudny a nicim vynimocny den. Len toho cestovania mam uz dnes plne zuby, chcelo by to postel, spanok a jedlo. A mozno len objatie.