nocľaháreň

Príjemný letný večer, vystupujem z vlaku vo Florencii a svižným tempom kráčam k cieľu. Neviem presne kam, len viem, že by tam mali byť dvere na kľúč, normálna posteľ, prijateľná cena, sprcha a wi-fi; veď ten počítač predsa netrepem so sebou zbytočne. O ôsmej večer sa snažím nájsť hotel v centre kúsok od železničnej stanice a som rozhodnutá nespustiť zo svojich nárokov.
S ubytovaním a bezdomovectvom mám bohaté skúsenosti, tak si hovorím, že niečo sa predsa len nájde, veď peniaze mám a prespať chcem len jednu noc, potom idem ďalej.. Florencia je nádherné mesto, v mojich očiach najkrajšie a najúžasnejšie; hotelov tu máte 10 na meter štvorcový, ale tých turistov.. no nič. A tak chodím od hotela k hotelu a stále dúfam, že niečo nájdem – nie je predsa možné, aby bolo všetko obsadené, alebo áno..?
Našla som :) hotel, v ktorom som spala takto pred rokom, kde sa nosia raňajky do postele na hodinu, ktorú si objednáte a veľká posteľ s vlastnou vaňou sú samozrejmosťou. Tak veselo bežím po schodoch a celá šťastná sa pýtam: „Dobrý večer, máte voľnú jednoposteľovú izbu?“ Odpoveď znie nie. Ostávam stáť celá zarazená a pýtam sa na inú izbu – s manželskou posteľou, dvoma posteľami.. Odpoveď stále rovnaká – všetko plné. Chlapec, vidiac moje zúfalstvo, hľadá pohotové riešenie; jedno by bolo, posledný pár, ktorý si izbu rezervoval ešte nezaplatil a neprišiel, tak ak neprídu do desiatej, môžem sa prísť spýtať, zatiaľ som na čakačke. Takéto riešenie sa mi nepozdáva, aj keď necháva aspoň nádej. Tak ešte chvíľu kecáme a prichádza ponuka – že môžem prespať v jeho izbe, že mi prinesie matrac a zaplatím len symbolickú čiastku, ale musím odísť o šiestej ráno, lebo sa strieda na smene s iným týpkom. Neodolám a pýtam si kľúč.. vstupujem do súkromného bytu, ktorý je súčasťou hotela a už sa necítim ako cudzinec. Mladý chalan nemá viac ako 18 a byt odráža jeho osobnosť – zaneprázdneného pracanta, ktorý má všade rozložené počítače, knihy a riady umýva raz za týždeň. Žiadna spálňa, matrac je rozložený v obývačke na zemi a druhý by sa zmestil vedľa neho, oddelený písacím stolíkom. Ešte chvíľu pozorujem a váham, ale ponuka sa mi nepozdáva; predsa len je vyšší a svalnatý a i keď je sympaťák, asi mám predsudky. Poďakujem teda, vezmem si ešte jeho telefónne číslo pre prípad, že by som bola v núdzi alebo že by sa posledná izba zázrakom neobsadila a pokračujem v hľadaní.. Na rozlúčku dostávam cennú radu – nakoľko sa dokážem dohovoriť taliansky, nemám to skúšať po anglicky. Pokračujem v hľadaní..
Ďalšia etapa hotelov ma unavuje – behám z poschodia na poschodie a všade sa pýtam. Prvotný problém „kompletne obsadení“ pretrváva, pridáva sa ďalší – cena stúpa. Čím bližšie k škaredej časti stanice, tým drahšie nocľahy. Posledná ponuka bola desivá – 10e poschodie bez výťahu, cena za skladaciu jednoposteľ bez kúpeľne 60€. Že som to ja, hovorím po taliansky, je neskoro večer a hádam sa o tom, že je to prehnaná cena, tak to bude za 50 pre mňa aj s wifinou. Škaredo sa mračím, lebo urputne rozmýšľam, či toto nebola posledná normálna ponuka, ale napriek tomu poďakujem a cupitajúc dolu schodmi zaželám príjemný večer.
Po tom, čo som omylom našla voľnú posteľ v hosteli, odmietam. Veď predsa v taške nemám ani pyžamo, tak ako asi budem fungovať v izbe so 6imi ďalšími ľuďmi? A keď už sme pri tom, tak mne ide hlavne o tú chvíľu samoty a nie o spoločnosť hlučných amíkov s nechutným akcentom. Asi som náročná.. Je deväť hodín večer, som unavená, smädná, hladná a náročná. Odmietam všetky možnosti ubytovania v malým tmavých uličkách, lebo chcem aspoň vnímať nočný život a pohybovať sa bez strachu a niekde zase odmietajú mňa – najmä v moslimskej štvrti, ale veď tam sa mi vôbec nepáči. Rozmýšľam nad tým, ako by mal človek vyzerať nato, aby dostal ubytovanie neskoro večer.. priehľadná tunika, biele nohavice, kožená taška. Bolo by lepšie mať bradu po zem a špinavé topánky? Neviem.. vyskúšam nabudúce.
Pomaly sa plíži beznádej a snaží sa mi usadiť v hlave. Všemožne ju potláčam a hľadám ďalej. Dostávam tip na ulicu s normálnymi cenami ako aj radu, že nemám behať po hoteloch, ale zvoniť dole pri dverách a pýtať sa, nech sa zbytočne nenaháňam. Objavujem maličký krásny hotel pri kostole a nachádzam stratený úsmev. Z recepcie na mňa pozerá mladý opálený talian so zelenými očami a s výstavným úsmevom mi oznamuje, že už majú len trojposteľovú izbu za stovku.. Úsmev neúsmev, cena za izbu bez netu a s množstvom nepotrebných postelí zápasí s prostredím, únavou a úsmevom z druhého konca recepcie, ale víťazí zdravý rozum. Odchádzam, rozhodnutá spustiť z nárokov a prípadne sa vrátiť na začiatok, lebo už aj 60€ sa mi zrazu zdá normálna suma. Je trištvrte na desať, slnko zapadlo, taška oťažieva, v bruchu škvŕka.. stanovujem si poslednú métu: prejdem poslednú ulicu a vrátim sa hocikam, kde ma ubytujú, ak tam bude aspoň net.
Zvoním na jeden z posledných zvončekov, počuť len šum a dvere sa otvárajú.. Idem na štvrté poschodie bez výťahu, pozdravím a pýtam sa už úplne automaticky „Avete una camera singola per stasera?“ - „Sí,“ hovorí ten pán za pultom a ja sa ešte pre istotu spýtam na cenu. „Koľko?“ stále nechápem a pýtam sa, lebo som si istá že zle počujem. „A máte aj net?“ „Wifi, ak vám stačí, alebo môžete ísť do počítačovej miestnosti a pripojiť sa z niektorého z našich počítačov.“ Stojím vo dverách, taška na stoličke, úsmev na perách a jediné na čo sa zmôžem je „super“ =) Ujo nechápe, začudovane na mňa pozerá a pýta sa, či chcem izbu vidieť. Tak si ju pre istotu idem pozrieť a naozaj nechápem.. izba v centre, s netom, príjemným ujom, vlastnými kľúčami, spoločnými sockami a ujo si pýta len 30. Tak mu hľadám občiansky, platím v malých bankovkách a presne a ujo sa pýta, kde mám batožinu, či mi ju má pomôcť vyniesť hore (nie ujo, všetky ženy nenosia so sebou kufor, niektorým stačí bežná taška :). Ujo ma tituluje za ozajstného cestovateľa, že „konečne niekto normálny, kto hovorí taliansky, neostáva týždeň na rovnakom mieste a nenecháva sa obmedzovať stádom spolucestujúcich.“ Už sa usmievam aj ja a s ujom kecáme na všetky témy – a to som ani nevedela, že viem po taliansky :D Keď som mu asi dvadsiaty raz poďakovala – lebo šak slušne vychované slovenské dievča ďakuje za všetko – ujo sa už smeje a snaží sa mi vysvetliť, že za samozrejmosť sa neďakuje a že ďakovať má on mne, lebo mu platím.. no nechápavý ujo :) pre istotu sa ešte spýtam, či by nebol aj nejaký uterák, ujo pohotovo zaloví v svojej skrini a podáva mi hneď dva – ževraj že keď si pýtam, tak prečo nie. Och joj, keby boli všetky služby také bezproblémové ako s týmto ujom.. on ešte dodáva, že bodaj by všetci cestujúci boli takí pohotoví a nenároční ako ja. Myslím, že si rozumieme :)
Dnešný večer bol super.. super ubytko, skvelé mesto, nočná prechádza pri San Lorenzo, open-air koncert vážnej hudby, z ktorého mám zimomriavky ešte teraz a na záver konečne zmrzlina – dnes ochutnávka všetkých čokoládových odtieňov, počet kusov 11 :) tak už konečne viem, v čom sa líšia ;) napíšem o tom niekedy rozsiahly výskum pre tých všetkých okoloidúcich, ktorí na mňa pozerali a rehotali sa, že koľko zmrzliny so sebou vlečiem.. asi to pôsobilo naozaj komicky ;) :)) ..veď vy sa dosmejete, keď to raz dotiahnem do fundovaného výskumu :P ;) :))
___
(keď za sebou zatvorím dvere od izby, je na nich nalepená kopa papierov o tom, ako sa treba správať a čo je zakázané, a okrem iného aj cena izby – a tá je o dosť vyššia než cena, ktorú som platila ja. takže záverečné ponaučenie – zabudnite angličtinu a naučte sa aspoň základy jazyka krajiny, do ktorej cestujete.. ľudia vás vnímajú inak, vy sa cítite lepšie a istejšie a čím viac jazykov viete, tým viac jazykom rozumiete.. a tým viackrát sa stávate človekom :)) dobrú noc*